Vianočná dohoda
Vianočná dohoda je dokument podpísaný v Bratislave pred Vianocami roku 1943, na základe ktorého vznikla (v dejinách posledná a doteraz pôsobiaca, v tej dobe ilegálna) Slovenská národná rada (SNR). Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) v auguste 1944 SNR vyšla z ilegality a začala pôsobiť na povstaleckom území.[1]
Dokument je rozdelený do dvoch častí, prvá sa vzťahuje na činnosť SNR: SNR má za úlohu viesť odboj proti Slovenskej republike na čele s prezidentom Jozefom Tisom. Keď nastane príležitosť SNR ju má zvrhnúť a má sa chopiť moci na Slovensku. Má byť hlavným orgánom Slovenska, kým sa nenájdu vhodní zástupcovia, ktorí prevezmú moc. SNR má udržiavať kontakty s "česko-slovenskou vládou a s celým zahraničným odbojom, ktorých prácu na medzinárodnom a vojenskom poli uznáva a podporuje".
Druhá časť dokumentu sa vzťahuje na vznik budúcej Česko-slovenskej republiky na princípe rovnosti slovenského a českého národa. Budúci štát má byť v úzkom kontakte s ostatnými slovanskými národmi a hlavne so Sovietskym zväzom. Nová republika má byť demokratická a v jej politike majú byť odstránené zložky "fašistické, rasistické, totalitné a také, ktoré budú v rozpore s týmito zásadami". V tomto duchu sa má viesť aj hospodárstvo, sociálne otázky, kultúra, školstvo a výchova v budúcej republike. V dokumente sa hovorí aj o náboženskej otázke v budúcej ČSR: "Zachovaná má byť sloboda náboženských vyznaní, vylúčený má byť však vplyv cirkvi na smer a vedenie štátu." Dokument sa končí siedmym bodom, ktorý znie: "O definitívnej úprave týchto otázok rozhodnú – a to menovite o ústavnoprávnej úprave pomeru slovenského národa k národu českému – zo slovenskej strany výlučne slobodne zvolení (určení) zástupcovia slovenského národa."
Vojensko-politická situácia a vznik Vianočnej dohody[upraviť | upraviť zdroj]
Česko-slovenská exilová vláda v Londýne, na ktorej čele bol Edvard Beneš, vyvíjala aktivity proti Slovenskej republike. Prívrženci exilovej vlády začali na Slovensku pripravovať povstanie. Ich participácia na odboji však nebola podnietená len Benešovými tézami o čechoslovakizme. Viacerí z priaznivcov Povstania boli významní činitelia Prvej Slovenskej republiky (napr. Jozef Lettrich, Imrich Karvaš) alebo dobre situovaní odborníci (dr. Husák, dr. Kvetko). Väčšina z nich sa bála o postavenie v budúcom štátnom zoskupení, keďže Hitlerova Tretia ríša začala postupne upadať. Preto predstavitelia KSS a demokratických a občianskych skupín a sociálnej demokracie boli ochotní spolupracovať. Za komunistickú stranu dohodu podpísali Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, za občianske skupiny Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko, Rudolf Fraštacký, Martin Kvetko.
Dohoda bola podpísaná v Joskovom byte na Gajovej ulici v Bratislave. V januári 1944 sa k signatárom Vianočnej dohody pripojili ďalšie významné osobnosti občianskeho odboja: národohospodár Peter Zaťko a sociálny demokrat Ivan Horváth Ivan Horváth. Neskôr sa členom SNR stal aj sociálny demokrat Jozef Šoltés a ďalší zástupcovia občianskych skupín.[2]
Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]
Text Vianočnej dohody o utvorení SNR odoslali vo februári 1944 rádiotelegraficky do Londýna prezidentovi Edvardovi Benešovi.[2] Následne tiež odoslané poslom Benešovi do Londýna, ktorý prijatie potvrdil podpisom datovaným 23. marcom 1944. Prvýkrát bol text Vianočnej dohody zverejnený v článku „Z revolučného archívu“ v denníku Pravda 12. septembra 1944, t. j. počas priebehu Slovenského národného povstania.[3]
Po podpise Vianočnej dohody aktívna činnosť ilegálnej SNR vytvárala podmienky posunúť protifašistický odboj na Slovensku do novej etapy - do príprav ozbrojeného povstania, ktorého hlavnou zložkou mala byť armáda. 27. apríla 1944 sa v Bratislave tajne stretli zástupcovia ilegálnej SNR - Husák, Lettrich, Ursíny a Josko s podplukovníkom Jána Golianom, ktorí ho oboznámili s jej programom a zložením SNR, s perspektívami ozbrojeného povstania a požiadali ho, aby prevzal funkciu vojenského veliteľa. Súčasne mu oznámili, že takéto poverenie má aj od prezidenta Beneša. V tom čase bol Golian vo funkcii náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici.[2]
"Na konci júna 1944 Golian odoslal československému ministerstvu národnej obrany a SNR predložil na schválenie rámcový vojenský plán povstania, predpokladajúci začatie povstania v dvoch variantoch. Prvý z nich počítal s jeho vznikom po dohode s Červenou armádou a druhý, nepriaznivejší, ako s nevyhnutnou reakciou na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenska," povedal historik Bystrický.[2]
Obhajcovia povstania hodnotia kladne najmä snahu významnej časti slovenského obyvateľstva o aktívne vystúpenie Slovákov z tábora krajín Osi a odsúdenie predošlej politiky HSĽS a ďalších reakčných strán, čo značne rehabilitovalo Slovensko a zlepšilo situáciu Slovákov na medzinárodnom poli ako i v rámci povojnového Česko-Slovenska.[2][4]
V decembri 1944 boli traja zakladajúci členovia ilegálnej SNR po čiastočnom potlačení Povstania režimom Slovenského štátu odsúdení v Bratislave v neprítomnosti na dlhoročné tresty, Ján Ursíny na tridsať rokov, Jozef Lettrich na dvadsať päť a Peter Zaťko na dvadsať. (Za hlavného obvineného v tomto procese bol označený Vavro Šrobár, toho odsúdili na doživotie.)[5]
Po skončení druhej svetovej vojny boli všetci signatári až na Petra Zaťka vážení a ctení politici. Po februári 1948 Jozef Lettrich a Matej Josko boli donútení emigrovať a Ján Ursíny sa stal prvou obeťou pofebruárového teroru, už v apríli 1948 bol za údajnú spoluprácu s ľudáckym exilom a vlastizradu odsúdený na sedem rokov väzenia. Signatári sa v 50 rokoch stali protagonistami politických procesov (napr. proces s buržoáznymi nacionalistami). V 60 rokoch boli tí, čo prežili postupne rehabilitovaný. V roku 1973 sa Husák je z titulu svojej funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ najmocnejší muž v Československu. V rok 1978 v januári zomiera Peter Zaťko, dva roky pred tým, v roku 1976 zomrel aj Laco Novomeský a Gustáv Husák je posledným žijúcim signatárom.[5]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Mária Ševčíková: K niektorým aspektom povstaleckej SNR SLOVENSKÁ REPUBLIKA 1939 – 1945 OČAMI MLADÝCH HISTORIKOV III. / Povstanie roku 1944 /, Katedra histórie FF UCM Trnava, Trnava, 2004 s. 379 - 389
- ↑ a b c d e TERAZ.SK. Od podpisu Vianočnej dohody uplynie 80 rokov [online]. TERAZ.sk, 2023-12-25, [cit. 2024-05-10]. Dostupné online.
- ↑ Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa. Praha : Univerzita Karlova, 2005. (Vyd. 1.) ISBN 978-80-246-1028-3.
- ↑ 80. výročie prijatia Vianočnej dohody [online]. Matica slovenská, [cit. 2024-05-10]. Dostupné online.
- ↑ a b BÁBIK, JÁN. Signatári Vianočnej dohody po 78 rokoch [online]. noveslovo.sk, 2021-12-08, [cit. 2024-05-10]. Dostupné online.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Vianočná dohoda
