Kňazské bratstvo svätého Pia X.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kňazské bratstvo svätého Pia X.
Základné informácie
Latinský názovFraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X
Krátky názovFSSPX, SSPX
MottoOmnia instaurare in Christo
(Všetko obnoviť v Kristovi)
PatrónPius X.
Vznik1970
Typ(kvázi) spoločenstvo apoštolského života (neuznané Apoštolskou stolicou)
ZakladateľMarcel Lefebvre
SídloMenzingen
Generálny predstavenýDavide Pagliarani
Celkový počet členov1 135 členov (2022), z toho:
- 3 biskupi
- 707 kňazov
- 268 seminaristov
- 117 kandidátov
Ďalšie informácie
Wikimedia CommonsKňazské bratstvo svätého Pia X.
Webová stránkahttps://fsspx-sk.org/

Kňazské bratstvo svätého Pia X. (lat. Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X, franc. Fraternité Sacredotale de Saint-Pie-X; skr. FSSPX)[1] alebo neoficiálne aj Spoločnosť svätého Pia X.[2][3][4] (skr. SSPX)[2] je medzinárodné združenie katolíckych kňazov[5] (respektíve v širšom zmysle sa týmto názvom myslí aj hnutie okolo neho)[6] založené v roku 1970 emeritným katolíckym arcibiskupom Marcelom Lefebvrom.[1][7] Bratstvo je pomenované podľa rímskeho pápeža Pia X. (1903 – 1914), významného odporcu modernizmu a býva charakterizované ako tradicionalistické, antimodernistické, integristické[6]:8 či fundamentalistické[8][9].

Súčasným generálnym predstaveným bratstva (29. máj 2024) je Davide Pagliarani.

Kvôli nezhodám medzi bratstvom s vedúcim prúdom katolicizmu na čele s rímskymi pápežmi – vyplývajúcim predovšetkým z odmietania učenia Druhého vatikánskeho koncilu a reformy liturgie – nemá bratstvo v rámci štruktúr Katolíckej cirkvi zregulovaný kánonický status.[10] V literatúre býva bratstvo dodnes označované za schizmatické[8] alebo poloschizmatické,[11][12] hoci cirkevný trest exkomunikácie bol z jeho vedúcich predstaviteľov v roku 2009 pápežom Benediktom XVI. sňatý.

Nezhody medzi prevažujúcim prúdom katolicizmu a bratstvom sú čiastočne aj doktrinálne. Bratstvo a hnutie okolo neho neuznávajú zmeny presadené v Katolíckej cirkvi po Druhom vatikánskom koncile, predovšetkým reformy v liturgii, presadzovanie princípu náboženskej slobody a rešpektovania sekulárnosti štátov, pokoncilový diskurz v medzináboženskom dialógu (najmä so Židmi) a ekumenizmus. Uznávajú primát pápeža, no odmietajú sa podriadiť tým jeho rozhodnutiam, ktoré sú podľa nich v rozpore s katolíckou Tradíciou.[1][13] (pozri kapitolu #Náboženské učenie hnutia a jeho kritika).

Spoločenstvo býva spájané s krajne pravicovým prostredím, náboženským fundamentalizmom a odmietaním (základných) ľudských práv, prinajmenšom v ich americko-európskom ponímaní. Viacerí poprední predstavitelia (biskupi) bratstva mali antisemitské vyjadrenia.[8] (pozri kapitolu #Sociologické a etické aspekty spoločnosti, a ich kritika)

Bratstvu v roku 2010 patrilo 6 seminárov, 2 univerzity a 88 škôl. V 56 krajinách vlastnilo 700 kostolov či kaplniek. Celkový počet prívržencov bratstva vo svete je niekoľko stotisíc.[13] Vo svojich stanovách bratstvo uvádza, že jeho cieľom je „kňazstvo a všetko, čo sa ho týka, a nič iné, len to, čo sa ho týka“.[14] Okrem samotného kňazského bratstva však dnes existuje aj viacero pridružených organizácií: Bratia Bratstva svätého Pia X.[15], Oblátky Bratstva svätého Pia X.[16] či Tretí rád svätého Pia X.[17] (pozri kapitolu #Štruktúra a rozšírenie vo svete)

Všetci nasledovníci Marcela Lefebvra bývajú (pejoratívne)[6]:8 označovaní aj ako lefebristi[18][p 1]. Spolu s inými skupinami bývajú označovaní aj ako tradicionalisti[19][22], hoci tento termín zahŕňa napríklad aj (z hľadiska cirkevných pozícií) radikálnejších sedisvakandistov či osoby v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.

Znakom bratstva je heraldický symbol francúzskeho regiónu Vendée, ktorý je známy svojim konzervatizmom a silným katolicizmom.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Historické pozadie vzniku[upraviť | upraviť zdroj]

Arcibiskup Marcel Lefebvre, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X.

Za pontifikátov rímskych pápežov Jána XXIII. (1958 – 1963) a Pavla VI. (1963 – 1978) sa Rímskokatolícka cirkev začala viac otvárať modernej spoločnosti, pričom proces prispôsobovania sa Cirkvi zmeneným podmienkam moderného sveta dostal pomenovanie aggiornamento. Kľúčové miesto v tomto procese zohral Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965), v rámci ktorého bol nastavený nový kurz vzťahov Katolíckej cirkvi a štátu, Cirkvi a nekatolíckych náboženských spoločenstiev (ekumenizmus), ale aj prijaté (alebo aspoň predznamenané) zmeny v oblasti liturgie (rímskeho obradu), kánonického práva, štúdia a vnímania teológie či pastorácie. Starú éru dejín Rímskokatolíckej cirkvi charakterizovala silná inštitucionálna centralizácia, dôsledná pozornosť venovaná teologickému jazyku (latinčine), ako aj jasná liturgická disciplína[6], pričom zmeny v „cirkevnej politike“ nastavenej predovšetkým Tridentským koncilom (1545 – 1563), boli niektorými teológmi a cirkevnými hodnostármi (v tom čase najmä zo západnej Európy) vnímané ako víťazstvo liberalizmu a príklon k protestantizmu. Tomuto vnímaniu čiastočne napomáhali excesy tzv. progresistov, ktorí vykladali koncilové dokumenty a ducha Koncilu priveľmi široko. Druhý vatikánsky koncil bol v nadväznosti na túto kritiku (najmä tradicionalistami) vnímaný ako radikálny bod zlomu nenadväzujúci na tisícročnú cirkevnú Tradíciu.[p 2] Jedným z hlavných kritikov koncilu a nových pomerov sa stal arcibiskup Marcel Lefebvre.[6]:9 – 10[1][23]

Vznik bratstva[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1968 arcibiskupa Lefebvra vyhľadala skupina mladých mužov nespokojných s pokoncilovými reformami na pápežských ustanovizniach, ktorí hľadali niekoho, kto by ich viedol v tradičnej katolíckej kňazskej formácii.[1][24] Lefebvre, ktorý udržiaval dobré vzťahy s biskupmi vo Švajčiarsku, odporúčal seminaristom štúdium na univerzite vo Fribourgu.[23] Keďže však Lefebvre – podobne ako aj pokoncilovú Katolícku cirkev – aj univerzitné prostredie považoval za intoxikované modernizmom[1], začal uvažovať o zriadení medzinárodného seminára určeného na formáciu kňazov v zmysle predkoncilovej praxe. Pomoc našiel u lausannsko-ženevsko-fribourského biskupa Françoisa Charrièra, ktorý Lefebvrovi 6. júna 1969 udelil súhlas s otvorením seminára na území jeho diecézy. 2. júla 1969 následne vzniklo združenie pre výchovu kňazov, pomenované na počesť pápeža Pia X. a 13. októbra svoje fungovanie započal seminár. Seminaristi stále navštevovali prednášky na Fribourskej univerzite, v ubytovni bol však zavedený prísny mníšsky denný režim a komunitné bohoslužby sa vykonávali podľa predreformných obradov. Samotný Lefebvre, hoci kritizoval novú (riadnu) formu rímskeho obradu (Novus Ordo Missae) ako modernistickú a naplnenú protestantskými prvkami, nevystupoval proti jej platnosti.[23]

„Seminár si rýchlo vybudoval povesť tradicionalistickej pevnosti oddanej tridentskému obradu, tomistickej teológii a všeobecnému odmietnutiu reforiem Druhého vatikánskeho koncilu.“[1]

V júni 1970 pripravil Lefebvre návrh štatútu bratstva, ktorý bol predložený na schválenie biskupovi Françoisovi Charrièrovi. 1. novembra 1970 Charrière vydal dekrét, ktorým zriadil vo svojej diecéze Medzinárodné kňazské bratstvo svätého Pia X. so skúšobnou dobou 6 rokov. Lefebvre sa tiež snažil o založenie nového seminára nezávislého od Fribourskej univerzity. Sídlom nového seminára sa stala (od kanonikov svätého Bernarda novonadobudnutá) nehnuteľnosť v Écône vo Švajčiarsku[1][24], v dôsledku čoho musel s jeho fungovaním vysloviť súhlas aj sittenský (sionský) biskup François-Nestor Adam, na území ktorého diecézy sa seminár nachádzal.[23]

Aj napriek počiatočným úspechom malo bratstvo neskôr problémy s inkardináciou svojich kňazov do diecéz, v dôsledku čoho sa Lefebvre v úsilí o premenu bratstva z inštitútu diecézneho práva na inštitút pápežského práva organizovaného podľa vzoru mníšskych kongregácií, ale bez večných sľubov. To by umožnilo kňazom bratstva pôsobiť v rôznych diecézach bez prijatia inkardinácie. Myšlienku odsúhlasil prefekt Kongregácie pre rehole Ildebrando Antoniutti a sekretár Kongregácie pre klérus Pietro Palazzini. V roku 1971 dostal Lefebvre súhlas od prefekta Kongregácie pre klérus, kardinála Johna Wrighta, ale problémy s inkardináciou kňazov bratstva to vyriešiť nepomohlo.[23]

28. júna 1971 vysvätil Lefebvre za kňaza podľa tradičného obradu prvého seminaristu, v dôsledku čoho napísalo 18 švajčiarskych kňazov prefektovi Kongregácie pre semináre a katolícke univerzity, kardinálovi Gabriel-Marie Garronovi, list, v ktorom seminár obvinili ho z „rozdeľovania klerikov a zvádzania laikov“. 22. novembra Garrone prijal Lefebvra v Ríme a žiadal ho, aby dodržiaval pravidlá stanovené pre katolícke semináre. Nasledujúci rok si kardinál Garrone vyžiadal od biskupa Françoisa-Nestora Adama správu o stave seminára, pričom biskup činnosť seminára charakterizoval priaznivo.[23]

Prvý zo seminárov FSSPX v Écône vo Švajčiarsku, kde sa v roku 1988 uskutočnilo svätenie biskupov arcibiskupom Marcelom Lefebvrom

Seminár v Écône[upraviť | upraviť zdroj]

18. marca 1972 sa asi 700 laikov vydalo na púť do Fribourgu, počas ktorej sa otvorene modlili za udelenie povolenia sláviť predreformnú, takzvanú tridentskú omšu a za slobodu pôsobenia Kňazského bratstva svätého Pia X. 24. marca bol do Écône vyslaný vizitátor francúzskej konferencie biskupov Jacques Marie Delarue a viacerí francúzski biskupi navrhli prerokovať situáciu s Écône na stretnutí francúzskych biskupov v Lurdoch. Écône bol označený za „divoký seminár“ (séminaire sauvage), ktorý údajne vychováva klerikov v duchu neposlušnosti voči biskupom a absolventi seminára boli varovaní, že nedostanú inkardináciu vo francúzskych diecézach. Na kritiku Lefebvre reagoval tvrdením, že seminár nepotrebuje súhlas Konferencie biskupov Francúzska, pretože nespadá pod jej právomoc. 17. marca 1973 však biskup François-Nestor Adam v liste Lefebvrovi poukázal na povinné dodržiavanie novej liturgie a vyjadril obavy, že v jeho diecéze vzniká „sekta“, ktorá nepodlieha cirkevným autoritám.[23]

Medzitým sa bratstvu podarilo expandovať do USA a v roku 1974 otvorilo pobočku v Albano Laziale neďaleko Ríma. Počet seminaristov v Écône sa zároveň zvýšil na 95. Do vývoja konfliktu medzi Lefebvrom a francúzskymi biskupmi zasiahol štátny sekretár Apoštolskej stolice, kardinál Jean-Marie Villot. Vo Vatikáne bola zvolaná komisia kardinálov, ktorá sa rozhodla vyslať do Écône apoštolských vizitátorov. Vizitári Albert Descamps a Guillaume Onclin z Kongregácie pre semináre a pre klérus Écône navštívili v dňoch 11. až 13. novembra 1974.[23] Podľa vyjadrení Marcela Lefebvra, dvaja komisiou vyslaní vizitátori pred profesormi a študentmi seminára hovorili škandalózne reči o tom, že svätenie žien bude čoskoro normálne, že pravda sa vyvíja s dobou a že tradičná koncepcia zmŕtvychvstania je diskutabilná.[25] Na základe vizitácie vydal 21. novembra 1974 pohoršený Lefebvre vyhlásenie, v ktorom odsúdil neomodernistické a neoprotestantské tendencie, ktoré mali podľa neho prispievať k rozkladu Cirkvi, zániku kňazstva, ničeniu sviatostí a zániku náboženského života. Vo vyhlásení okrem iného hovorí:[23]

Arcibiskup Marcel Lefebvre, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X., 1981

„Celým srdcom a celou dušou sa držíme katolíckeho Ríma, strážcu katolíckej viery, a všetkých tradícií, potrebných na zachovanie viery, držíme sa večného Ríma, učiteľa múdrosti a pravdy. Odmietame však a vždy sme odmietali nasledovať Rím v jeho neomodernistických a neoprotestantských snahách a reformách, ktoré vzišli z Druhého vatikánskeho koncilu a jasne sa prejavili po koncile. Všetky tieto reformy smerujú k poškodeniu Cirkvi, k zruinovaniu kňazstva, k zničeniu obety svätej omše a sviatostí, k odstráneniu náboženského života, k svetskému vyučovaniu na univerzitách, v seminároch, vyučovaniu náboženstva prameniaceho z liberalizmu a protestantizmu, čo bolo už niekoľkokrát slávnostne odsúdené učiteľským úradom Cirkvi. Žiadna autorita, ani najvyššia cirkevná hierarchia, nás nemôže nútiť, aby sme sa vzdali našej viery, ako nám ju učiteľský úrad Cirkvi predkladal po devätnásť storočí."[26]

Odsúdil tiež prírodovedné a teilhardovské učenie vyučované na univerzitách a seminároch a odmietol nové obrady. Druhý vatikánsky koncil vyhlásil za skazený.[1][24]

Zrušenie bratstva[upraviť | upraviť zdroj]

Lefebvrovo kritické vyhlásenie bolo uverejnené vo viacerých časopisoch a v Ríme vyvolalo pobúrenie. 24. januára 1975 poslal lausannsko-ženevsko-fribourský biskup Pierre Mamie (v roku 1970 nahradil v úrade Françoisa Charrièreho, ktorý povolenie vydal) oficiálnu žiadosť prefektovi Arturovi Taberovi Araozovi o možnosť zrušenia Kňazského bratstva svätého Pia X. pred uplynutím 6-ročnej skúšobnej lehoty. 13. februára 1975 bol Lefebvre predvolaný do Ríma na stretnutie s kardinálmi Garronem, Wrightom a Araozom, pričom bol informovaný, že apoštolskí vizitátori pozitívne zhodnotili seminár, ale po jeho vyhlásení vznikla otázka jeho podriadenia sa pápežovi a rozhodnutiam Druhého vatikánskeho koncilu. Lefebvre vyhlásil, že sa nemôže riadiť rozhodnutiami koncilu, ktorého reformy viedli k vzniku katechéz odporujúcich katolíckej viere, „protestantskej“ omše, náboženskej slobody, zrovnoprávneniu pravého náboženstva s nepravým a zblíženiu s komunistami a slobodomurármi.[23] Krátko po stretnutí bola jeho deklarácia odsúdená komisiou kardinálov ako „neprijateľná vo všetkých bodoch“. Lefebvre na obranu tvrdil, že jeho vyhlásenie nebolo nikdy odsúdené Kongregáciou pre náuku viery, ktorá jediná je kompetentná vynášať súdy o tom, čo je a čo nie je v súlade s katolíckou vierou.[27]

Lefebvre naďalej ubezpečoval o svojej poslušnosti voči pápežovi, ale odmietol sa zrieknuť vyhlásenia, pretože podľa jeho názoru reformy Koncilu viedli ku kríze. 25. apríla udelil kardinál Arturo Tabera Araoz súhlas na žiadosť biskupa Pierra Mamieho o rozpustenie Spoločnosti svätého Pia X. a 6. mája biskup oznámil Lefebvrovi odobratie povolenia na činnosť bratstva. V ten istý deň sa kardináli s pápežom Pavlom VI. dohodli na ukončení činnosť bratstva, ako aj seminára v Écône a ďalších inštitúcií spojených s bratstvom.[23]

Suspenzácia Marcela Lefebvra[upraviť | upraviť zdroj]

Kardinál Jean-Marie Villot, štátny sekretár Apoštolskej stolice, 1978

Napriek opakovaným opatreniam a príkazu zatvoriť kňazský seminár, Lefebvre pokračoval v činnosti. Rozhodnutie biskupa Pierra Mamieho o zrušení bratstva považoval za nezákonné, pretože bolo prijaté voči laickej inštitúcii, ktorej žiadosť o udelenie pápežského štatútu bola v štádiu riešenia na Kongregácii Rímskej kúrie. Tento argument, ako aj nesúhlas s obvineniami z odpadnutia od katolíckej viery, ktoré odzneli na stretnutí s kardinálmi bez riadneho stanoviska Kongregácie pre náuku, uviedol arcibiskup v odvolaní, ktoré 5. júna zaslal Najvyššiemu tribunálu Apoštolskej signatúry.[23]

V skutočnosti sa staviate do pozície obhajcu a hovorcu veriacich a kňazov „ rozpoltených dianím v Cirkvi“, čím vyvolávate smutný dojem, že katolícka viera a základné hodnoty Tradície nie sú v časti Božieho ľudu, aspoň v niektorých krajinách, dostatočne rešpektované a žité. Vo vašich interpretáciách faktov a v konkrétnej úlohe, ktorú si pripisujete, ako aj v spôsobe, akým túto úlohu plníte, je však niečo, čo zavádza Boží ľud a klame duše dobrej vôle, ktoré oprávnene túžia po vernosti a duchovnom a apoštolskom pokroku. Odchýlky vo viere alebo vo sviatostnej praxi sú určite veľmi vážne, nech sa vyskytnú kdekoľvek. [...] Zostáva však pravdou, že niektorí kňazi a veriaci maskujú názvom „koncilový“ tie osobné výklady a chybné praktiky, ktoré sú škodlivé, dokonca škandalózne a niekedy až svätokrádežné. Tieto zneužitia však nemožno pripísať ani samotnému koncilu, ani reformám, ktoré z neho legitímne vyšli, ale skôr nedostatku autentickej vernosti v ich ohľade. Chcete presvedčiť veriacich, že bezprostrednou príčinou krízy je viac ako nesprávny výklad koncilu a že vyplýva zo samotného koncilu. Navyše sa správate, akoby ste v tejto súvislosti zohrávali osobitnú úlohu. Ale poslanie rozlišovať a odstraňovať zneužívania je predovšetkým Našou úlohou; je to úloha všetkých biskupov, ktorí s nami spolupracujú.
Z listu pápeža Pavla VI. arcibiskupovi Lefebvrovi z 11. októbra 1976

Dňa 10. júna prefekt Apoštolskej signatúry kardinál Dino Staffa informoval Lefebvra, že jeho odvolanie bolo zamietnuté, pretože rozhodnutie o zrušení bratstva a seminára v Écône bolo odsúhlasené pápežom Pavlom VI. „v osobitnej forme“ (forma specifica). Lefebvrova žiadosť o poskytnutie písomného rozhodnutia pápeža zostala bez odpovede a 29. júna 1975 vysvätil Lefebvre troch seminaristov za kňazov. Ešte v ten istý deň poslal pápež Pavol VI. Lefebvrovi list, v ktorom ho vyzval, aby poslúchol rozhodnutie o rozpustení bratstva a prijal rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu. Lefebvre odmietol uznať rozpustenie bratstva a označil ho ako „kanonicky nezákonné a morálne nespravodlivé“ a pokračoval vo svojej činnosti. Na opätovné naliehanie Pavla VI. arcibiskup odpovedal listom, v ktorom potvrdil svoju poslušnosť pápežovi, no svoj postoj vysvetlil tým, že zatvorenie seminára by znamenalo „spoluúčasť na zničení Cirkvi“, keďže „tento seminár nesúhlasí s pokoncilovými tendenciami, ktoré ničia Cirkev“.[23]

Dňa 27. októbra štátny sekretár Apoštolskej stolice, kardinál Jean-Marie Villot v liste biskupským konferenciám všetkých krajín informoval o neprípustnosti inkardinácie kňazov bratstva v diecézach. Pápež Pavol VI. 24. mája 1976 počas konzistória kardinálov poukázal na právo Apoštolskej stolice zaviesť nový omšový poriadok v celej Katolíckej cirkvi. Neposlušnosť Lefebvra a jeho stúpencov bola preto podľa pápeža odporom voči Katolíckej cirkvi, ktorý nebolo možné ospravedlniť myšlienkou obrany viery. Dňa 25. júna 1976 arcibiskup Giovanni Benelli, pomocný štátny sekretár Apoštolskej stolice, oznámil Lefebvrovi zákaz vysväcovať kňazov, ktorý mu bol uložený na základe osobitného pápežského príkazu. Napriek tomu Lefebvre 29. júna vysvätil v Écône za prítomnosti niekoľkých tisícok pútnikov ďalších 13 kňazov. Počas obradu vyhlásil právo každého katolíckeho duchovného sláviť predreformnú omšu na základe pápežskej buly Pia V. Quo primum, ktorou bol zavedený tzv. tridentský poriadok omše „na večné používanie“. Zdôraznil, že stará omša bola skutočne katolícka, zatiaľ čo „nová omša je symbolom, vyjadrením novej, modernistickej viery“.[23]

22. júla 1976 bol Lefebvre oficiálne suspendovaný a divinis (zákaz sláviť božský úrad a vysluhovať sviatosti) za odmietnutie priameho nariadenia zakazujúceho mu kňazské vysviacky. Lefebvre platnosť sankcie odmietol[1] a 29. júla uverejnil spis Niekoľko úvah o zákaze kňazskej služby, v ktorom uviedol, že zákaz mu zakazuje slúžiť len novú omšu a udeľovať len nové sviatosti, pričom je „povinný podriadiť sa 'pokoncilovej Cirkvi', ako sa vyjadril arcibiskup Benelli, ale táto 'pokoncilová Cirkev' je schizmatická, pretože sa rozchádza s večnou Katolíckou cirkvou“. 29. augusta následne v Lille za prítomnosti 7 000 veriacich slúžil tradičnú omšu, ktorá vyvolala veľký ohlas v európskych médiách.[23] Vzťahy Lefebvra a Apoštolskej stolice boli v nasledujúcom období zložité. Lefebvre si s pápežom Pavlom VI. vymenil viacero listov. Kňazské bratstvo neustále rozširovalo svoju medzinárodnú sieť vydavateľských podnikov, kaplniek a škôl. Lefebvre veľa cestoval, organizoval duchovné konferencie a svojim kňazom a podporovateľom udeľoval sviatosti.[1]

V liste z 11. októbra 1976[28] pápež Lefebvra upozornil na jeho „falošnú ekleziológiu“ a „falošné chápanie Tradície“. Pápež poveril ďalším rokovaním Kongregáciu pre náuku viery, ale arcibiskupove tézy predložené v máji 1977 odmietol. Napriek pápežovým varovaniam Lefebvre opätovne a opakovane svätil svojich seminaristov za kňazov. V júli 1978 poveril pápež biskupa Pierra Mamieho kanonickým vyšetrovaním týchto svätení. V tom istom čase sa okolo Bratstva konsolidovala väčšina tradicionalistických katolíkov a rapídne rástol počet študentov v seminári v Écône i v ďalších seminároch v zahraničí, kde sa otvárali regionálne pobočky (dištrikty) bratstva.[23]

Požehnanie v Écône, Švajčiarsko

Svätenia v Écône a schizma[upraviť | upraviť zdroj]

Po zvolení pápeža Jána Pavla II. v roku 1978 sa napätie dočasne zmiernilo a Lefebvre sa už v novembri 1978 osobne stretol s pápežom. Rokovania medzi bratstvom a Apoštolskou stolicou pokračovali. 21. novembra 1983 Lefebvre a jeho priateľ, brazílsky biskup Antônio de Castro Mayer (ktorý stál na čele tradicionalistického Kňazského bratstva svätého Jeana Márie Vianneyho) listom vyzvali Jána Pavla II., aby sa vzdal omylov Druhého vatikánskeho koncilu: ekumenizmu, protestantizmu a princípu kolegiality v správe Cirkvi.[23] Pod vplyvom tejto výzvy a po písomných konzultáciách s biskupmi o problémoch realizácie liturgickej reformy Ján Pavol II. povolil udelenie indultu na slávenie omše podľa tridentského obradu malým skupinám tradicionalistov, ak sa tak nebude diať s úmyslom spochybňovať riadnu liturgickú formu slávenia (apoštolský list Quattuor abhinc annos z roku 1984). Lefebvre však naďalej nebol spokojný s krokmi Apoštolskej stolice i nového pápeža, ktorý po vzore svojich predchodcov presadzoval rozvoj ekumenických vzťahov.[23]

1. Sľubujeme, že budeme vždy verní Katolíckej cirkvi a Rímskemu veľkňazovi, jej najvyššiemu pastierovi, Kristovmu námestníkovi, nástupcovi svätého Petra v jeho primáte a biskupskému zboru.

2. Vyhlasujeme, že prijímame doktrínu obsiahnutú v § 25 dogmatickej konštitúcie Lumen Gentium Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá pojednáva o cirkevnom Magistériu a požadovanom podriadení sa mu.

3. Čo sa týka niektorých bodov učenia Druhého vatikánskeho koncilu alebo následných reforiem liturgie a práva, ktoré sa nám zdajú ťažko zlučiteľné s Tradíciou, zaväzujeme sa k pozitívnemu prístupu k štúdiu a kontaktu so Svätou stolicou a vyhýbame sa všetkým polemikám.

4. Okrem toho uznávame platnosť obety svätej omše a sviatostí slávených s úmyslom konať to, čo Cirkev robí, podľa obradov uvedených v typických vydaniach Rímskeho misála a Obradov sviatostí promulgovaných pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II.

5. Napokon sľubujeme, že budeme rešpektovať všeobecnú disciplínu Cirkvi a cirkevné zákony, najmä tie, ktoré sú obsiahnuté v Kódexe kánonického práva vyhlásenom pápežom Jánom Pavlom II., bez toho, aby boli dotknuté špecifické disciplinárne pravidlá, ktoré pre potreby Spoločnosti udelil špecifický zákon.

Protokol z 5. mája 1988 (výňatok: časť I – doktrinálne vyhlásenie), cit podľa: KARAS, Marcin. Integryzm bractwa kapłańskiego św. Piusa X. Kraków : Księgarnia Akademicka, 2008. ISBN 978-83-7188-067-4. S. 123.

V roku 1983 odišiel Lefebvre ako generálny predstavený bratstva do dôchodku a za jeho nástupcu bol zvolený nemecký kňaz Franz Schmidberger. Naďalej však Lefebvre pre (formálne zrušené) bratstvo svätil kňazov. Ako však starol, začalo hroziť, že by po jeho smrti bratstvo prišlo o jediného biskupa, čím by mu hrozil zánik, nakoľko by nemal kto svätiť nových kňazov. V októbri 1983 preto Lefebvre žiadal Apoštolskú stolicu o súhlas vysvätiť biskupov. Keďže nedostal žiadnu odpoveď, pohrozil, že vysvätí biskupov aj bez mandátu, po čom nasledovalo nové kolo rokovaní, v rámci ktorých zohral významnú úlohu aj Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI. Rokovania vyvrcholili podpísaním protokolu zmierenia z 5. mája 1988, podľa ktorého malo byť Lefebvrovi umožnené vysvätenie biskupa, ale až až po kánonickom uznaní bratstva pápežskou stolicou. Protokol bol vlastne akýmsi plánom, na základe ktorého mali strany postupovať pri legalizácii predtým zrušeného bratstva. Bratstvo malo byť v zmysle kánn. 731 až 776 CIC (1983) zadefinované ako spoločenstvo apoštolského života založené na pápežskom práve, pričom malo mať právo sláviť omšu podľa misála Jána XXIII. z roku 1962, vyučovať a vysväcovať seminaristov (t. j. mať udelené určité výnimky s ohľadom na kánony 679 až 683 CIC). Lefebvre zároveň vyznal vernosť Cirkvi a pápežovi, uznal učenie konštitúcie Lumen Gentium o najvyššom Magistériu (učiteľský úrad Cirkvi), platnosť nového rítu, cirkevnú disciplínu a novú kánonickoprávnu kodifikáciu.[29] Podľa správy kardinála Ratzingera (ktorý protokol tiež podpisoval) Lefebvrovi trvalo len pätnásť minút, kým si prezrel protokol a dokument podpísal.[30]:16 V skutočnosti, hoci Lefebvre dokument podpísal, nebol s kompromisom vôbec spokojný. Svoj súhlas s protokolom preto už nasledujúci deň stiahol a trval na tom, že Vatikán stagnuje a nespolupracuje efektívne. Žiadal najmä vysvätiť aspoň troch biskupov, a to do 30. júna. Rím však trval na vysvätení jedného.[1][24] V liste kardinálovi Ratzingerovi Lefebvre napísal:

„V skutočnosti by odloženie biskupskej vysviacky na neskorší, zatiaľ neurčený termín znamenalo, že toto je už štvrtýkrát, čo by som vysviacku odložil. V mojich predchádzajúcich listoch bolo celkom jasne povedané, že dátum 30. júna je ten najneskorší prijateľný. Poslal som vám prvú dokumentáciu týkajúcu sa kandidátov; na stanovenie mandátu sú ešte takmer dva mesiace. Vzhľadom na mimoriadne okolnosti tohto prípadu by Svätý Otec [Ján Pavol II.] mohol celkom ľahko skrátiť procedúru, aby nám bol mandát oznámený do polovice júna. Ak by bola odpoveď negatívna, bol by som podľa svojho svedomia povinný pristúpiť k vysväteniu, opierajúc sa o súhlas, ktorý Svätá stolica dala v protokole k vysväteniu biskupa, ktorý bol členom Spoločnosti...“[30]:18 – 19

Dátum vysviacky bol niekoľkokrát odložený a Lefebvre sa zrejme domnieval, že sa termín odkladá preto, že Rím oficiálne uznanie bratstva svätého Pia X. odkladá dúfajúc, že dovtedy Lefebvre zomrie a jeho hnutie sa rozpadne. Lefebvre opakovane naliehal na Svätú Stolicu, aby oznámila dátum svätenia, a varoval, že inak svätenie vykoná 30. júna on sám. Opäť označil Rím za „infikovaný modernizmom“ a vzdialený tisícročnej Tradícii. Svätá Stolica Lefebvra opakovane vystríhala, že nedovolené vysvätenie biskupov bude považovať za schizmatický akt a upozornila ho aj na trest, ktorý mu v prípade uskutočnenia svätenia hrozí. Arcibiskupovi bolo zaslané aj oficiálne monitum, no Lefebvre na varovania nedbal.[23][30]:22

30. júna 1988 vysvätil Lefebvre v Écône spolu s biskupom Antoniom de Castro Mayerom, za prítomnosti viac ako 10 000 laikov a 300 kňazov, štyroch kňazov (Tissiera de Mallerais, Richarda Williamsona, Alfonsa de Galarretu a Bernarda Fellaya) za biskupov. V dôsledku tohto úkonu upadli podľa Apoštolskej stolice svätitelia i vysvätení podľa oficiálneho cirkevného výkladu do exkomunikácie latae sententiae, keďže k takémuto konaniu nemali súhlas Apoštolskej stolice a učinili tak v rozpore s vôľu pápeža ako Najvyššieho veľkňaza (kán. 1361 § 1 a kán. 1382 CIC 1983). Ešte pred skončením obradov bola Vatikánom oznámená exkomunikácia latae sententiae a 1. júla vydal prefekt Kongregácie pre biskupov, kardinál Bernardin Gantin oficiálny exkomunikačný dekrét Dominus Marcellus Lefebvre, ktorým exkomunikáciu potvrdil a vyzval kňazov a veriacich, aby „nepodporovali schizmu Monsignora Lefebvra, inak im bude uložený veľmi vážny trest exkomunikácie“.[23][31] Lefebvre na exkomunikáciu reagoval slovami: „Exkomunikovaný kým? Modernistami, ľuďmi, ktorí by sami mali byť verejne exkomunikovaní. Nemá to žiadnu hodnotu.[30]:96 Pápež Ján Pavol II. na vysvätenia reagoval 2. júla 1988 vydaním listu motu proprio Ecclesia Dei[32] (Adflicta), v ktorom vysvätenie rovnako označil za schizmatický akt a pripomenul prívržencom hnutia nebezpečenstvo upadnutia do schizmy a samočinnej exkomunikácie. Kontakt bratstva s Apoštolskou stolicou sa následne zhoršil.[1]

Fasáda kostola Saint-Nicolas-du-Chardonnet v Paríži, v ktorom od roku 1977 sídli Kňazské bratstvo svätého Pia X.

Lefebvre platnosť exkomunikácie vždy odmietal.[1][24] Argumentoval tým, že svätenie vykonal v núdzi pre zachovanie Cirkvi, čo kánonické právo objektívne v niektorých prípadoch pripúšťalo (napr. mexické fakulty). Druhým Lefebrovým argumentom bolo, že vysväteným biskupom neudelil riadnu jurisdikciu:[33] biskupov vysvätil len ako svätiacich biskupov, čím podľa prívržencov bratstva nemalo dôjsť k schizme, ani k vytvoreniu paralelnej hierarchie.[34] Nemeth argumentoval aj nedostatkom zavinenia a okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť.[30]:155an O exkomunikácii Lefebvra ako o „zdanlivej exkomunikácii“ píšu aj niektorí (často najmä tradicionalistickí) teológovia z katolíckych štruktúr mimo bratstva.[24]

Arcibiskup Marcel Lefebvre spolu s Franzom Schmidbergerom udeľujú sväté prijímanie, Veldhoven, Holandsko, 1981

Lefebvrovo konanie však našlo odporcov aj v radoch samotného bratstva, v dôsledku čoho sa odčlenilo 12 členov, ktorí so súhlasom Vatikánu založili Kňazské bratstvo svätého Petra (nazývaní aj indultisti).[35][36] Podľa Thomasa Schmidingera dnes spočíva hlavný rozdiel bratstvami skôr v organizačnej stratégii a nie v ideológii: obe chcú priviesť Rímskokatolícku cirkev späť na „správnu cestu“, no Bratstvo svätého Pia X. chce obnovu predkoncilovej Cirkvi dosiahnuť oveľa konfrontačnejším kurzom, ktorého súčasťou je aj neuposlúchnutie Svätej Stolice.[37] Bratstvo svätého Petra nebolo prvou skupinou, ktorá sa od Bratstva svätého Pia X. odčlenila. Už pred tým boli z bratstva vylúčení deviati kňazi a seminaristi, ktorí odmietli uznať legitimitu pápeža Jána Pavla II. Skupina okolo Clarenca Kellyho následne zriadila sedesvakantistické Kňazské bratstvo svätého Pia V. V roku 1985 z bratstva odišli piati diakoni vysvätení Bratstvom svätého Pia X., ktorí rovnako odmietli uznať legitimitu Jána Pavla II.[36][37]

Tretím generálnym predstaveným sa v roku 1994 stal Bernard Fellay, jeden z kňazov, ktorí boli v roku 1988 vysvätení v Écône za biskupov. V roku 2006 bol zvolený znovu.[38]

Snahy o zmierenie[upraviť | upraviť zdroj]

Tridentská omša celebrovaná v Kaplnke svätého Júdu vo Philadelphii, ktorú organizovalo Bratstvo

Od roku 2000 obnovila Apoštolská stolica rokovania s hnutím o obnove plného spoločenstva s Cirkvou. 7. júla 2007 vydal pápež Benedikt XVI. motu proprio Summorum Pontificum, kde konštatoval, že tridentská omša nebola nikdy úplne zrušená a umožnil slobodnú službu latinskej omše podľa predreformného obradu. V januári 2009 Benedikt XVI. sňal exkomunikáciu štyroch biskupov bratstva, ktorá platila od roku 1988, pričom vyjadril nádej, že sa obnoví plné spoločenstvo medzi spoločenstvom a Cirkvou. Zároveň však zdôraznil, „zrušenie exkomunikácie... nezmenilo právnu situáciu Bratstva sv. Pia X., ktoré dosiaľ nepožíva žiadne kánonické uznanie zo strany Katolíckej cirkvi... [jeho biskupi a kňazi] nevykonávajú zákonne nijakú službu v cirkvi“[21]. Od roku 2009 sa tiež začala stretať zmiešaná komisia Svätej stolice a bratstva, ktorej cieľom bolo dosiahnuť obnovenie plného spoločenstva.[13]

V roku 2011 bratstvo odmietlo tzv. Vieroučnú preambulu, ktorú predložila Kongregácia pre náuku viery.[21] Obsah preambuly nie je známy, medzi jeho body však mali byť podmienky uznania, že učiteľský úrad cirkvi je skutočným interpretátorom cirkevnej Tradície; uznania a rešpektovania Druhého vatikánskeho koncilu ako súčasti Tradície a uznanie platnosti pokoncilovej liturgie. Bratstvo dostalo ponuku, že bude v rámci Katolíckej cirkvi predstavovať personálnu prelatúru podobne ako hnutia Opus Dei či personálne prelatúry bývalých anglikánov. Bratstvo svoje podmienky predstavilo v apríli 2012: možnosť aj verejne korigovať a karhať obhajcov modernizmu a liberalizmu, Druhého vatikánskeho koncilu a ich dôsledkov, sláviť výhradne predkoncilovú liturgiu a mať aspoň jedného biskupa. Rokovania však skončili neúspešne.[39]

Približne na rovnakej úrovni sa vzťahy medzi Apoštolskou stolicou a bratstvom zachovali aj po nástupe pápeža Františka do úradu, keďže spoločenstvo odmietlo viaceré Františkove prístupy v medzináboženskom a ekumenickom prostredí či apoštolskú exhortáciu Amoris laetitie (2016). Pri príležitosti vyhlásenia svätého roka milosrdenstva (november 2015) udelil pápež František počas trvania tohto roku kňazom bratstva riadnu spovednú jurisdikciu. V apoštolskom liste Misericordia et misera z 21. novembra 2016 potom toto povolenie predĺžil na neurčito.[40] František sa tiež napríklad oficiálne stretol s predstavením hnutia Bernardom Fellayom a ich stretnutie sa nieslo v priateľskom duchu.[39]

Kostol svätého Willibrorda v Utrechte, ktorý bratstvo získalo v roku 2015

16. júla 2021 prišiel do účinnosti apoštolský list motu proprio Traditionis custodes pápeža Františka, ktorý sprísnil pravidlá a možnosti slávenia staršej liturgickej formy podľa misálu Jána XXIII. z roku 1962, ktoré upravovalo Summorum Pontificum Benedikta XVI. Norma sa však podľa Františka netýka tradicionalistických inštitúcií, akou je napríklad Kňazské bratstvo svätého Petra, ktorých základným konštitučným prvkom je slávenie tzv. tridentskej omše („mimoriadnej formy rímskeho obradu“).[41] Jedným zo zámerov listu však zároveň bolo, aby sa zamedzilo šíreniu skupín, ktoré by popierali platnosť a legitímnosť liturgickej reformy, ktorú nariadil Druhý vatikánsky koncil a najvyššie Magistérium[42], čiže nepriamo aj lefébristické hnutie. V poslednom období bratstvo odsúdilo zatvárania kostolov počas pandémie koronavírusu, synodálnu cestu[43] či dokument Fiducia suplicans.[44]

Vplyv bratstva na mnohých miestach vzrástol v období koronavírusu, keď na rozdiel od mainstreamového prúdu katolicizmu reprezentovaného diecézami a farnosťami neprerušilo slávenie bohoslužieb a odmietalo opatrenia nariadené štátmi.[37] Bratstvo v poslednom období rapídne vzrastalo aj vďaka finančnej podpore svojich prívržencov.[37]

Vzhľadom na to, že bratstvo naďalej trvá na revízii viacerých rozhodnutí Druhého vatikánskeho koncilu, spor medzi ním a Apoštolskou stolicou zostáva otvorený dodnes (máj 2024). Podľa nemeckého právnika a teológia Erica Wilhelma Steinhauera:de je „Bratstvo a s ním združení veriaci napriek zásadne platným sviatostiam na ceste stať sa vlastnou katolíckou cirkvou, podobne ako Starokatolícka cirkev.“[45]

Náboženské učenie hnutia a jeho kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Druhý vatikánsky koncil, Tradícia a Magistérium[upraviť | upraviť zdroj]

Hnutie neuznáva početné reformy schválené v Katolíckej cirkvi Druhým vatikánskym koncilom (a v jeho nadväznosti), predovšetkým zmeny v liturgii (konštitúcia Sacrosanctum Concilium); presadzovanie princípu náboženskej slobody, ako je zakotvená v koncilovej konštitúcii Dignitatis Humanae; pokoncilový diskurz v medzináboženskom dialógu a ekumenizmus (deklarácia Nostra aetate).[13][1] Vo svojich vyjadreniach sa opierajú o tvrdenia predkoncilových pápežov (predovšetkým z čias novoscholastiky), ale napríklad aj o niektoré tvrdenia pápeža Benedikta XVI.[46]

Bratstvo uznáva primát rímskeho pápeža, no odmieta sa podriadiť tým rozhodnutiam, ktoré sú podľa bratstva v rozpore s katolíckou Tradíciou.[13][1] Príkazy, ktoré smerujú proti najvyššiemu princípu kánonického práva: „spása duší je najvyšší zákon“ (salus animarum, suprema lex) sú podľa bratstva nekánonické a netreba sa nimi riadiť, nakoľko sú iba zdanlivé a nezaväzujú svedomie.[6]:14 Väčšinový prúd katolíckych teológov a kánonistov na čele s pápežmi už od čias Pavla VI. (pozri kapitolu #História) nachádzajú v „lefébristickom“ poňatí Tradície viaceré problémy. Primárnym bodom, v ktorom sa obe strany nevedia zhodnúť je legitimita učenia Druhého vatikánskeho koncilu a jeho vzťah voči cirkevnej Tradícii, z ktorého pramení väčšina ďalších sporov. Podľa listu motu proprio Ecclesia Dei pápeža Jána Pavla II.: „Koreň tohto schizmatického aktu možno rozpoznať v neúplnom a protirečivom poňatí Tradície. V neúplnom, preto že dostatočne nezohľadňuje živý charakter Tradície, ktorá, ako jasne učil Druhý vatikánsky koncil, ‚pochádza od apoštolov a napreduje v Cirkvi s pomocou Ducha Svätého, do realít a slov, ktoré sa odovzdávajú [...]‘ Závery, ktoré prijalo hnutie presadzované biskupom Lefebvrom môže a musí byť pre všetkých katolíckych veriacich motívom na úprimnú úvahu o vlastnej vernosti cirkevnej Tradícii, autenticky interpretovanej cirkevným Magistériom, riadnym i mimoriadnym, najmä na ekumenických konciloch od Nicejského koncilu po Druhý vatikánsky koncil....“ [32]

Bratstvu sa vyčíta odmietanie celistvého cirkevného Magistéria a vytváranie druhého ekvivalentného Magistéria, keďže to, čo je v súlade s cirkevnou Tradíciou a učením Cirkvi, nemôže podľa učenia Cirkvi určovať subjektívna osoba (hoci aj biskup) či spoločenstvo, ale iba predstaviteľ (najvyššieho) Magistéria, ktorým je v Katolíckej cirkvi pápež alebo kolégium biskupov (avšak to vždy len v spoločenstve s pápežom). Katolíci preto (podľa väčšinového teologického výkladu) nemôžu legitímne uznávať iba učenie niektorých pápežov (napr. Pia X.) či niektorých ekumenických koncilov alebo len vybrané prvky učenia Magistéria, ale celé učenie, ktoré najvyššie Magistérium predkladá stanovenou formou ako záväzné. Ustanovenia Druhého vatikánskeho koncilu majú byť preto podľa cirkevného Magistéria vykladané v duchu živej cirkevnej Tradície, ktorú koncil spolutvorí, a nemajú byť vnímané ako obrat k modernizmu či progresivizmu. Teológ Juraj Vittek preto pri tradicionalistoch hovorí o heretickom vnímaní Tradície.[33][p 3]

Bratstvo naopak tvrdí, že medzi Druhým vatikánskym koncilom a predošlými ekumenickými koncilmi je ten rozdiel, že Druhý vatikánsky koncil sám seba označil za „pastoračný“, a teda sa vzdal privilégia neomylne definovať články viery.[47] V kritike niektorých koncilových výnosov sa bratstvo následne odvoláva na výroky Magistéria, ktoré explicitne odsúdilo napr. ekumenizmus (odsúdený pápežom Piom XI. v encyklike Mortalium animos); indiferentizmus; liberalizmus (odsúdený pápežom Gregorom XVI. v encyklike Mirari vos); laicizmus (odsúdený pápežom Piom XI. v encyklike Quas primas) či náboženskú slobodu (odsúdená pápežom Levom XIII. v encyklike Libertas). Podľa tradicionalistických teológov si cirkevné Magistérium nemôže protirečiť a preto tézy, ktoré boli v minulosti slávnostne odsúdené ako nezlučiteľné s katolíckou vierou, je potrebné odmietať aj dnes, a to aj keby sa ich prijatia dožadovala cirkevná autorita.[48] Cirkevná Tradícia tak podľa bratstva stojí nad pápežom, ak sa jej pápež spreneverí.

Riadenie cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od iných tradicionalistických hnutí, Bratstvo svätého Pia X. pokoncilových pápežov akceptuje. Pre tento postoj bratstvo odmietli niektorí jeho bývalí členovia, keďže „tým, že [bratstvo] uznalo aj nástupníctvo pápeža Pavla VI., muselo uznať taktiež platnosť novej omše a ostatných sviatostí s novými formuláciami, vrátane nových biskupských vysviacok“.[36] (pozri Kňazské bratstvo svätého Pia V.)

Hierarchiu Katolíckej cirkvi považuje bratstvo za liberálnu a modernistickú, „ktorá je od Druhého vatikánskeho koncilu v službách revolúcie v Cirkvi i mimo nej“.[44] Bratstvo odmieta tiež niektoré prvky demokratizujúcej kolegiality, ktoré boli v Katolíckej cirkvi zavedené po Druhom vatikánskom koncile.[49] Kritizujú odklon od prísnych pravidiel individuálneho výkonu moci jednotlivými predstaviteľmi hierarchie. Namiesto „monarchie“ pápeža v celej Cirkvi a biskupov v ich diecézach vznikli po Koncile početné rady a poradné orgány, konferencie a synody, ktoré postupne prebrali časť moci. Bratstvo hodnotilo tento proces ako nebezpečné zahmlievanie zodpovednosti a nesprávne zvyšovanie demokracie v Cirkvi. Podľa tradicionalistov hrozí, že rastúci vplyv laických veriacich v Cirkvi zasiahne aj doktrinálne otázky, čo môže vyústiť do radikálnej protestantizácie Cirkvi.[6]:38

Ekumenizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Bratstvo kladie dôraz na rozlíšenie medzi jediným pravým náboženstvom (unica vera religio), za ktoré považujú katolicizmus, a všetkými ostatnými náboženstvami, ktoré sú považované za falošné (falsae religiones). Z toho členenia vyplýva kritický postoj k medzináboženskému dialógu, ktorý dnes podnikajú predstavitelia Katolíckej cirkvi na čele s pápežom. Obzvlášť kritizujú spoločné medzináboženské modlitby za účasti predstaviteľov iných náboženstiev. V minulosti sa negatívne stavali napríklad k medzináboženskému modlitbovému stretnutiu v Assisi v októbri 1986 a januári 2002, či k návštevám pápežov v luteránskych kongregáciách a synagógach, či k modlitbe pápeža pri Múre nárekov. Namiesto medzináboženského dialógu požadujú pokračovanie v misijnej činnosti zameranej na obrátenie členov nekresťanských náboženstiev a nekatolíckych denominácií do lona „jedinej pravej Cirkvi“.[6]:44 – 45 Samotné bratstvo vyvíja misijnú činnosť takmer vo všetkých častiach sveta.[6]:113an

Schizma a jurisdikcia[upraviť | upraviť zdroj]

Bratstvo odmieta obvinenia zo schizmatizmu. Ako dôvod tradične uvádza argument, že arcibiskup Lefebvre ani jeho nasledovníci sa nikdy nemali pokúsiť vytvoriť „paralelnú hierarchiu“, ktorá by nahradila oficiálne štruktúry (diecézy a iné prelatúry) Katolíckej cirkvi.[43] V každom kostole a kaplnke pri liturgii v dôsledku toho spomína meno pápeža a miestneho ordinára.[6]:112 Bratstvo argumentuje a narába s akýmisi „faktickými inštitútmi“, ktoré vníma analogicky k riadnym formám predpokladaným kánonickým právom: „prioráty a kaplnky Kňazského bratstva [majú veriaci] považovať za svoje farnosti a riadiť sa pokynmi ich kňazov. Ak by došlo k uznaniu Bratstva, potom by sa tieto prioráty a kaplnky považovali za akési osobné farnosti.“[43]

Bratstvo vníma Katolícku cirkev ako spoločenstvo v kríze, respektíve v núdzovom stave, v dôsledku čoho si prisvojuje právomoci konať aj (podľa bratstva iba formálne) v rozpore s platným kánonickým právom: „Ak by Cirkev bola v normálnej situácii, bolo by úplne proti cirkevnému právu, keby spoločenstvo udržiavalo semináre, vysväcovalo kňazov, zakladalo kvázi farnosti v rôznych diecézach proti vôli miestnych biskupov a vykonávalo tam pastoráciu, ako to robí Kňazské bratstvo svätého Pia X. Konanie Kňazského bratstva je odôvodnené výlučne cirkevným núdzovým stavom.“[43] Svoju jurisdikciu nad laikmi vníma bratstvo ako „mimoriadnu, nahradenú (doplnenú Cirkvou), ktorá prichádza do úvahy z dôvodu slabosti alebo zlyhania autority v záujme spásy duší.“ [43]

Kým v minulosti mala kríza v Cirkvi vyplývať najmä z reforiem Druhého vatikánskeho koncilu a následnej praxe pápežov a Cirkvi, dnes bratstvo krízu Cirkvi vidí aj v postupoch pápeža Františka (napríklad súhlas s Fiducia suplicans)[44], bratstvom deklarovanej „otvorenej apostázy“ mnohých biskupov či zo zatvárania kostolov počas pandémie koronavírusu.[43]

Tridentská omša[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1969 zaviedol pápež Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Missale Romanum reformovaný katolícky obrad nazvaný Novus Ordo Missae („Nový omšový poriadok“), ktorý nahradil (no nezrušil) latinskú omšu rímskeho obradu štandardizovanú (prvýkrát) bulou Quo primum pápeža Pia V. v roku 1570 – t. j. krátko po Tridentskom koncile, v dôsledku čoho sa nepresne nazýva tridentská omša. Bratstvo (resp. tradicionalisti vo všeobecnosti) kritizujú výrazné zmeny v rímskom obrade, ako napríklad zrušenie niektorých modlitieb a gest (napr. úklon), zavedenie nových prvkov či zavedenie takmer výlučného používania národných jazykov do liturgie, ktoré podľa bratstva viedlo k množstvu nesprávnych prekladov dôležitých teologických termínov. Kritike sa nevyhýba tiež obrátenie sa kňaza k veriacim (versus populo), ako aj zneužívanie dodržiavania rubrík (noriem vymedzujúcich spôsob slávenia). Kritizované je aj zväčšenie priestoru bohoslužby slova v rámci novej omše.[6]:37 Bratstvo (ako aj väčšina ďalších tradicionalistov) sa preto pridržiava omšového poriadku kodifikovaného v Rímskom misáli Jána XXIII. z roku 1962 (teda posledným vydaním tzv. tridentskej omše). Obhajcovia liturgických zmien po Druhom vatikánskom koncile argumentujú tým, že zmeny v liturgii mali zintenzívniť vzťah moderného človeka s Bohom a vytvoriť podmienky pre aktívnu, plodnú a plnú účasť na bohoslužbe (pred Koncilom sa hovorilo o nábožnej účasti na bohoslužbe)[50], ako aj tým, že zmeny premenlivej časti liturgie majú slúžiť na lepšie pochopenie nemenliteľnej časti liturgie.[51]

Sociologické a etické aspekty spoločnosti, a ich kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Prepojenia s krajnou pravicou[upraviť | upraviť zdroj]

Kňazské bratstvo býva spájané s krajne pravicovým prostredím. Spoločenstvo vyjadrilo podporu Národnému frontu Marine Le Penovej[37][8] a má tiež prepojenie s nemeckou krajne pravicovou stranou Alternatíva pre Nemecko (AfD) a viacerými pravicovými organizáciami, ako napríklad s (vo Francúzsku v roku 2023 rozpusteným) fundamentalistickým hnutím Civitas[8][52]:cs, novinami Junge Freiheit a webmi ako Kath.net či gloria.tv.[8][9] Druhý spomínaný web bol v slovenskom prostredí webom konspiratori.sk zaradený do zoznamu webových stránok s neserióznym, klamlivým, podvodným, konšpiračným alebo propagandistickým obsahom.[53] Ďalším slovenským webom, ktorý bratstvo opakovane propaguje, respektíve s ním je doktrinálne spriaznený, je web christianitas.sk, ktorý taktiež figuruje na spomínanom zozname.[54] V Rakúsku bol s bratstvom prepojený napríklad pravicový politik Ewald Stadler:de[37].

Demokracia a sloboda vierovyznania[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa profesora katolíckej sociálnej etiky Markusa Vogta z LMU: „Spoločnosť svätého Pia X. odmieta základné eticko-politické premisy moderných spoločností. Jej poprední predstavitelia sú ochotní zložiť prísahu proti modernizmu, odmietajú ľudské práva, demokraciu a slobodu vierovyznania, a často prejavujú antisemitské postoje“.[55][8] Thomas Rigl spoločenstvo zadefinoval ako fundamentalistické, pričom za štyri dôvody tejto kvalifikácie označil: striktný ideologický dualizmus („kto nie je s nami, je proti nám“); tvrdohlavý dogmatizmus; tvrdú kritiku moderného sveta a autoritárstvo.[8]

Nemecký cirkevný historik Wilhelm Damberg:de označil ako politický ideál bratstva teokraciu.[8] V Lefebvrových spisoch možno podľa Erica W. Steinhauera:de „znovu a znovu nájsť nasledujúcu myšlienkovú líniu založenú na predkoncilovej doktríne: Ježiš Kristus je hlavou celej ľudskej spoločnosti. Vládne štátu a spoločnosti. Z tohto pravidla vyplýva záväzná povinnosť všetkých spoločenských a štátnych oblastí vo vzťahu k náboženstvu. Katolícke náboženstvo ako jediné pravé náboženstvo musí byť zásadne aj záväzným štátnym náboženstvom. Len v záujme verejného pokoja sa od toho v nábožensky zmiešaných štátoch môže odchýliť“.[56] Pokračovanie týchto myšlienok badať aj u druhého generálneho predstaveného bratstva, Franza Schmidbergera:en, podľa ktorého je kresťanský sociálny poriadok založený na prirodzenom práve, pričom moc štátu podľa Schmidbergera nevychádza od ľudí, ale od Boha.[8] Ako ďalší znak fundamentalizmu býva označovaná snaha o návrat k mýtickému spoločenskému pravzoru ako jedinej správnej cesty života, teda útek pred moderným svetom, ktorý ako bratstvo verí, je v neustálej kríze.[8] Podobne Katolícky katechizmus cirkevnej krízy (nem. Katholischer Katechismus zur kirchlichen Krise) od predného dogmatika bratstva, Matthiasa Gaudrona:de, tvrdí že: „iba pravé náboženstvo má skutočné právo na slobodný rozvoj a praktizovanie, pretože nikomu nemožno brániť slúžiť Bohu tak, ako to sám Boh prikázal. Toto je požiadavka prirodzeného zákona. Falošné náboženstvá nemajú skutočné právo ich praktizovať, pretože sú to falošné, mylné náboženstvá. Chyba nikdy nemôže mať práva, tie patria len pravde. Tolerancia voči falošným náboženstvám teda nie je založená na prirodzenom zákone, ale na obozretnosti a kresťanskej dobročinnosti.“:cit. p.:[56][38] Podľa rakúskeho antropológa Thomasa Schmidingera tak vedúci predstavitelia bratstva „odmietajú individualizmus a predpokladajú, že nositeľmi práv sú skôr náboženstvá ako jednotlivci“.[37]

Predstavitelia bratstva vyjadrili tiež vlastnú predstavu konceptu bojujúcej Cirkvi (Ecclesia militans). Podľa predstaveného viedenského dištriktu Stefana Freya je každý kresťan povinný „bojovať za nášho Pána Ježiša Krista, jeho večný zákon a jeho kráľovstvo, až do tej miery, že by položil svoj život“, pričom treba „viac poslúchať Boha ako ľudí“. Ak teda „nadriadení alebo vládne orgány prikazujú niečo, čo je proti Bohu a proti jeho svätej vôli, potom človek nesmie [podľa Freya] poslúchať.“[37]

Antisemitizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Richard Williamson, bývalý biskup Kňazského bratstva svätého Pia X. v roku 2015

V rámci kritiky modernizmu dospeli niektorí členovia kňazského bratstva aj ku kritike Židov a slobodomurárov, či výslovne k antisemitským postojom. Rozruch vzbudil už v roku 2009 Lefebvrom vysvätený biskup Richard Williamson:en, ktorý v rozhovore pre švédsku televíziu SVT povedal, že verí, že „historické dôkazy sú silne proti, silne proti tomu, že 6 miliónov Židov zavraždených v plynových komorách v rámci zámernej politiky Adolfa Hitlera“, a že verí, že „neboli žiadne plynové komory... Myslím, že 200 000 až 300 000 Židov zahynulo v nacistických koncentračných táboroch, ale nikto z nich v plynových komorách.“[57][38] Rozhovor bol televíziou odvysielaný v deň, keď prefekt Kongregácie pre biskupov podpísal dekrét o stiahnutí exkomunikácie biskupov bratstva, hoci nahraný bol v seminári v Zaitzkofene už v novembri 2008.[58] Apoštolská Stolica rozvíjajúca s judaizmom dlhodobý dialóg sa proti Williamsonovým tvrdeniam ostro ohradila a trvala na tom, aby sa Williamson ospravedlnil, čo však odmietol urobiť. Značnú reakciu vyvolali Williamsove tvrdenia aj v židovských kruhoch. Proti vyjadreniu sa ohradil aj generálny predstavený bratstva, Bernard Fellay:en[59][60], podľa ktorého: „Tvrdenia biskupa Williamsona v žiadnom zmysle neodrážajú pozíciu nášho bratstva. Z tohto dôvodu som mu zakázal, až kým nebudú nové príkazy, zastávať akékoľvek verejné postoje k politickým alebo historickým otázkam.“[38]

Neskôr vyšli najavo aj ďalšie (staršie) Williamsove antisemitské vyjadrenia, ktoré zahŕňali vieru v presnosť notoricky známeho falzifikátu Protokoly sionských mudrcov či iné vyjadrenia o Židoch a holokauste.[38] Williamson bol neskôr v Nemecku odsúdený na zaplatenie pokuty pre popieranie holokaustu a v roku 2012 bol z bratstva pre neposlušnosť voči generálnemu predstavenému (v inej veci) vylúčený. Ako pokrstený katolík neskôr znovu upadol do exkomunikácie latae sententiae, keďže v roku 2015 (a opakovane aj neskôr) nekánonicky vysvätil ďalších biskupov.[61]

Podľa Marka Weitzmana, výskumníka v oblasti antisemitizmu, boli po prepuknutí Williamsonovho škandálu v roku 2009 z oficiálnych webov bratstva odstránené dve eseje, ktoré sa o judaizme a Židoch vyjadrovali značne negatívne. Podľa jednej z esejí je židovský ľud Bohom pripravený byť „teologickým nepriateľom“ kresťanov, pričom esej obhajovala názor, že Židia by nemali dostať „rovnosť práv“, ale skôr by mali byť prinútení žiť „izolovaní vo svojich vlastných štvrtiach“.[38] Samotný Bernard Fellay, ktorý stál do roku 2018 na čele bratstva, označil Židov a slobodomurárov za najväčších vinníkov neúspechu dialógu s Apoštolskou stolicou a za nepriateľov Cirkvi.[62] Výroky proti Židom boli zaznamenané aj od iných členov hnutia. Holokaust popieral napríklad kňaz Florian Abrahamowicz:en, niekdajší hovorca bratstva v severnom Taliansku.[58] Neskôr bol práve za odmietanie holokaustu a verejnú obhajobu nacistického vojnového zločinca Ericha Priebkeho zo spoločenstva vylúčený (stal sa následne sedisvakantistom).[37] Tretí Lefebvrom vysvätený biskup Bernard Tissier de Mallerais:en v roku 1997 zase tvrdil, že: „Židia sú najaktívnejšími remeselníkmi pre príchod Antikrista“.[38]:265n

Keďže Bratstvo svätého Pia X. odmieta Druhý vatikánsky koncil, súčasťou jeho teológie sú podľa Juliane Wetzelovej aj niektoré námety z kánonu antisemitských stereotypov namierené proti Židom, ako napríklad obvinenie z „Bohovraždy“.[58] V tomto zmysle sa biskup Franz Schmidberger:en vyjadril, že: „Židia našej doby nielenže nie sú našimi staršími bratmi vo viere, ale sú aj spolupáchateľmi vraždy Boha, pokiaľ sa nedištancujú od viny svojich predkov prostredníctvom vyznania Kristovho božstva a krstu.“ [37]

Podľa Marka Weitzmana je „hnutie všeobecne prešpikované antisemitizmom do takej miery, že... je možné považovať antisemitizmus za jednu zo základných doktrín tohto hnutia.“[38] Za jeden zo zdrojov tejto doktríny Weizman označil spisy staršieho kontroverzného írskeho kňaza Denisa Faheyho:en. Kritike hnutie čelilo aj pre organizáciu už spomínaného pohrebu nacistického dôstojníka SS a vojnového zločinca Ericha Priebkeho v roku 2013.[8]

Vigilia Kňazského bratstva svätého Pia X. na Marienplatz v Stuttgarte 1. augusta 2009

Sexuálne a rodové menšiny[upraviť | upraviť zdroj]

Antifeministické a anti-genderové pozície spoločnosti neboli podrobne zdokumentované, no vo zverejnených kázniach sa možno stretnúť s prepájaním pedofílie s „homo lobby“, tvrdeniami, že homosexualita je proti prirodzenému poriadku a že existuje „homo mafia“. Bratstvo opakovane varovalo pred gender ideológiou či pred „totalitárnym“ liberálnym Európskym parlamentom, ktorý bratstvo odsúdilo pre liberálne postoji k reprodukčným právam a kritike zvrátenie rozsudku Roe vs. Wade v USA. Nesprávne tiež tvrdilo, že interrupcie boli hlavnou príčinou smrti na celom svete v roku 2021.[8] Funkcionári bratstva opakovane vystupovali na demonštráciách organizovaných pravicovými katolíckymi kruhmi, napríklad proti potratom či právam LGBT ľudí.[37] Známe sú tiež niektoré listy biskupa Richarda Williamsona:en, v ktorých zastával sexistické a rasistické postoje.[38][37]

Pandémia koronavírusu[upraviť | upraviť zdroj]

Minoritský kostol vo Viedni, darovaný bratstvu v roku 2021

V období pandémie koronavírusu, bratstvo – na rozdiel od všeobecného prúdu Katolíckej cirkvi či dokonca trdicionalistického Kňazského bratstva svätého Petra – neobmedzilo konanie verejných bohoslužieb, pričom aj v neskoršom období odmietalo proti-pandemické opatrenia, ako napríklad nosenie respirátorov či rozostupy v miestnostiach (hoci od členov nevynucovalo ich nedodržiavanie). Zrušenie bohoslužieb rímskokatolíckymi diecézami bolo bratstvom vnímané len ako ďalší dôkaz „degenerácie hlavného prúdu Cirkvi“. Boli tiež zaznamenané kázne kňazov z bratstva proti vakcinácii proti koronavírusu a nepodložená argumentácia nemorálnym pôvodom biologického materiálu vakcín proti covidu zo zárodkov potratených detí.[37]

Sexuálne zneužívanie[upraviť | upraviť zdroj]

Švajčiarsky denník Le Temps zverejnil v januári 2024 článok, v ktorom informoval, že jeho reportéri dostali viac ako 20 dokumentov, ktoré potvrdzovali, že v rámci bratstva malo na viacerých miestach od jeho vzniku až do roku 2020 opakovane dochádzať k sexuálnemu zneužívaniu, psychickému a fyzickému násiliu, pričom jedna skupina na podporu obetí informovala o približne 60 „problematických kňazoch“. Denník spomenul aj prípady, v ktorých boli páchatelia odsúdení.[63][64]

Štruktúra a rozšírenie vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Jaidhof, sídlo rakúskeho dištriktu FSSPX

Štruktúra bratstva je hierarchická. Na čele stojí generálny predstavený volený každých 12 rokov. Spoločnosť je organizovaná do obvodov (dištriktov), na ktorých čele stojí predstavený, ktorého menuje generálny predstavený na 6 rokov.[8] V súčasnosti bratstvo pôsobí vo viac ako šesťdesiatich krajinách sveta. Tvorí ho okolo stopäťdesiat priorátov a stovky omšových centier (kaplniek a kostolov).[65] Väčšina veriacich spojených s bratstvom pochádza zo Švajčiarska, Francúzska, Nemecka a Spojených štátov.[6]:26 Súčasťou Bratstva je aj vetva rehoľných bratov[66] a sestier oblátok[67], ktoré pomáhajú kňazom pri ich činnosti a napomáhajú výchove detí v zmysle učenia bratstva.

Sídlo bratstva sa nachádza v Menzingene vo Švajčiarsku funkciu generálneho predstaveného od roku 2018 plní Davide Pagliarani.[68] Slovensko v rámci územného členenia patrí spolu s Českom, Maďarskom, Chorvátskom, Slovinskom a Rakúskom pod dištrikt sídliaci v rakúskom Jaidhofe, ktorého súčasným predstaveným je Stefan Frey.[69] Apoštolát bratstva aktuálne prebieha v štyroch slovenských mestách: v Trnave, Žiline, Liptovskom Mikuláši a Prešove.[70]

St. Theresien-Gymnasium Schönenberg, pohľad na vstupný priestor internátu

Bratstvo spravuje sedem medzinárodných kňazských seminárov: Flavigny (Francúzsko), Zaitzkofen (Nemecko), Écône (Švajčiarsko), Winona (USA), La Reja (Argentína), Goulburn (Austrália)[6]:26 a Roxas (Filipíny). Okrem toho vlastní vyše sto škôl[65] vrátane dvoch univerzít (v Paríži a Lyone).[6]:26 Bratstvo sa významnou mierou zameriava na prácu s mládežou a deťmi. Organizuje letné tábory pre deti, vedie osobitné mládežnícke organizácie a spolupracuje so skautským hnutím.[37]

Bratstvo prevádzkuje aj domovy pre seniorov, dobročinné organizácie[8], vlastné vydavateľstvá[58] a publikuje vlastné periodiká. Vydáva dokumenty predkoncilového cirkevného učiteľského úradu (katechizmy, spisy pápežov a pod), ako aj diela cirkevných otcov a predkoncilových teológov, životy svätých, kázne a pod. Množstvo publikácií má polemický charakter a slúži na zdôvodnenie doktrinálnej orientácie bratstva.[6]:118

Na Slovensku zastupuje záujmy Kňazského bratstva Svätého Pia X. Združenie Panna Mária Sedembolestná.[71]

Generálni predstavení[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Písané aj ako: lefébristi[19][20] alebo lefèbvristi[21]
  2. ↑ Obhajcovia Druhého vatikánskeho koncilu naopak poukazujú na staršie línie rozvoja Tradície, na ktoré koncil nadväzuje a na to, že Koncilu predchádzalo dlhé obdobie výskumu v oblasti cirkevnej histórie, biblistiky či liturgiky, a rozvoja štúdia patristických textov. Koncilové dokumenty sa preto opakovane odvolávajú na diela antických a stredovekých cirkevných otcov, čo bolo podľa teológa Miloša Lichnera napríklad pri dielach cirkevného Magistéria z 19. storočia zriedkavé. Mnohé diela ranej Cirkvi (Didaché a pod.) v danom období ani neboli známe. Obhajcovia tiež zdôrazňujú potrebu výkladu kontinuity ekumenických koncilov a argumentujú tým, že naopak iba pridržiavanie sa potridentských doktrín je v rozpore s dvetisícročnou Tradíciou Katolíckej cirkvi. Porov. LICHNER, Miloš; VITTEK, Juraj; ZLATOHLÁVKOVÁ, Jana. Fundamenty 108. Dve tváre koncilu [online]. TV LUX, 2019-10-09, [cit. 2024-05-28]. S. 37:30. Dostupné online.
  3. ↑ K Lefebvrovmu vnímaniu Tradície sa vyjadril aj pápež Pavol VI. vo svojom liste arcibiskupovi z 11. októbra 1976: „V skutočnosti tvrdíte, že len vy ste sudcom toho, čo Tradícia zahŕňa. Tvrdíte, že ste podriadení Cirkvi a verní Tradícii len na základe toho, že sa podriaďujete určitým normám z minulosti, ktoré boli nariadené predchodcom toho, ktorému dnes Boh udelil právomoci dané Petrovi. To znamená, že aj v tomto bode je pojem ‚Tradícia‘, na ktorý sa odvolávate, skreslený. Tradícia nie je strnulý a mŕtvy pojem, skutočnosť určitého statického druhu, ktorá v danom historickom okamihu blokuje život tohto aktívneho organizmu, ktorým je Cirkev, teda mystické telo Kristovo. Je na pápežovi a konciloch, aby si osvojili úsudok, aby v tradíciách Cirkvi rozoznali to, čoho sa nemožno zrieknuť bez nevery voči Pánovi a Duchu Svätému – depozit viery – a to, čo sa naopak môže a musí prispôsobiť na uľahčenie modlitby a poslania Cirkvi v rôznych časoch a na rôznych miestach, aby sa božské posolstvo lepšie preložilo do jazyka dneška a lepšie sprostredkovalo bez neoprávneného vzdania sa zásad. Preto je Tradícia neoddeliteľná od živého magistéria Cirkvi, rovnako ako je neoddeliteľná od Svätého písma.“

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p DINGES; W. D. LEFEBVRE, MARCEL. In: New Catholic Encyclopedia. 2nd Ed. Vol. 8. Jud – Lyo. Washington; Detroit et al. : The Catholic University of America; Gale, 2003. ISBN 0-7876-4012-3. S. 447 – 449.
  2. ↑ a b DĚD, Marián. Náboženský fundamentalizmus. Bratislava : Central European Education Institute, 2011. ISBN 978-80-89581-00-9. S. 23.
  3. ↑ ČERVAN, Matej; AMBROZY, Marián; GALLIK, Marcel. Sociálne posolstvo Jána Pavla II. pre dnešný svet. Ružomberok : Katolícka univerzita, 2011. ISBN 978-80-8084-7371. S. 251.
  4. ↑ TARASOVIČ, Vladimír; ONDREJCSÁK, Róbert; LUPTÁK, Ľubomír. Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2004-2005. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 2005. ISBN 80-88842-84-0. S. 694.
  5. ↑ Knězské bratrstvo sv. Pia X.. In: Universum: Všeobecná encyklopedie. 4. díl: Ch – Kn. Praha : Odeon, 2000. ISBN 80-207-1066-3. S. 641.
  6. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o KARAS, Marcin. Integryzm bractwa kapłańskiego św. Piusa X. Kraków : Księgarnia Akademicka, 2008. ISBN 978-83-7188-067-4.
  7. ↑ Lefebvristé. In: BALÍK, Stanislav. Křesťanství od A do Z. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1998. ISBN 80-7192-365-6. S. 113.
  8. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o MISSLER, Heike. Antifeminism, Anti-genderism, and the (Religious) Right: A Case Study of Antiabortion Activism in Saarbrücken. In: Gender and Protest. Ed. Frank Jacob; Jowan A. Mohammed. Oldenbourg : De Gruyter Oldenbourg, 2023. ISBN 9783111102757. S. 227 – 231.
  9. ↑ a b STRUBE, Sonja Angelika. “Right-Wing Catholicism”? Activities and Motives of New Right Catholics in German-Speaking Countries. In: Religion and Neo-Nationalism in Europe. Ed. Florian Höhne; Torsten Meireis. Baden-Baden : Nomos Verlagsgesellschaft, 2020. ISBN 978-3-7489-0505-9. S. 131 – 147.
  10. ↑ BENEDICT XVI, PP. Letter to the Bishops of the Catholic Church concerning the remission of the excommunication of the four Bishops consecrated by Archbishop Lefebvre [online]. 10. 3.2009, [cit. 2022-09-10]. Dostupné online.
  11. ↑ Pozri Schismatic Society of Saint Pius X In Google knihy.
  12. ↑ IOANNES PAULUS II., PP. Ecclesia Dei. 2. júl 1988. Dostupné online [cit. 9. 9. 2022]
  13. ↑ a b c d e TJUŠAGIN, V. V. LEFEVRISTY. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Tom. 17. Moskva : Naučnoje izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija. [Cit. 2022-09-08]. Dostupné online. S. 356. Archivované 2022-09-09 z originálu.
  14. ↑ “The purpose of the Society is the priesthood and all that pertains to it." [online]. General House, 2014-09-21, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online. Archivované 2022-09-07 z originálu.
  15. ↑ Bratia Bratstva svätého Pia X. [online]. Kňazské bratstvo svätého Pia X. Slovensko, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  16. ↑ Oblátky [online]. Kňazské bratstvo svätého Pia X. Slovensko, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  17. ↑ Tretí rád sv. Pia X. [online]. Kňazské bratstvo svätého Pia X. Slovensko, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  18. ↑ PUSS, Alexander. lefebristi. In: Stručný katolícky teologický slovník. Ed. Ján Ďurica. Trnava : Dobrá kniha pre Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, 2015. ISBN 978-80-7141-955-6. S. 523.
  19. ↑ a b Arcibiskup Müller: ďalšie kolo rozhovorov s Bratstvom sv. Pia X. nie je v pláne [online]. Bratislava: Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska, [cit. 2022-09-08]. Dostupné online.
  20. ↑ GAZDA, Imrich. Zrušenie exkomunikácie lefébvristických biskupov. Nové Horizonty (Vydavateľstvo Lúč Bratislava pre Klub priateľov Ferka Skyčáka), roč. III., čís. 1/2009, s. 46. Dostupné online [cit. 2022-09-05]. ISSN 1337-6535.
  21. ↑ a b c GAZDA, Imrich. Lefèbvristi: Máme dôležitejšie ciele ako jednotu s Rímom [online]. Postoj, [cit. 2022-09-08]. Dostupné online.
  22. ↑ TOMÁŠ, Petráček. Církev, tradice, reforma / Odkaz Druhého vatikánského koncilu. Praha : Albatros Media, 2017. ISBN 978-80-7429-854-7. S. 144.
  23. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t TJUŠAGIN, V. V. LEFEBR. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 40. Langton – Livan. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2015. [Cit. 2024-05-24]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-033-2. S. 653 – 661.
  24. ↑ a b c d e f ZUBKO, Peter. Marcel Lefebvre. Historia Ecclesiastica (Prešov: Centrum excelentnosti sociohistorického a kultúrnohistorického výskumu Prešovskej univerzity v Prešove vo Vydavateľstve Prešovskej univerzit), roč. I, čís. 2011/2, s. 319. Dostupné online [cit. 2022-09-08]. ISSN 1338-4341.
  25. ↑ 1974 Declaration of Archbishop Lefebvre [online]. District of the USA, 2012-04-10, [cit. 2022-09-10]. Dostupné online. Archivované 2022-09-10 z originálu.
  26. ↑ 1974 Declaration of Archbishop Lefebvre [online]. District of the USA, 2012-04-10, [cit. 2022-09-10]. Dostupné online. Archivované 2022-09-10 z originálu.
  27. ↑ LEFEBVRE, Marcel. Otvorený list zmäteným katolíkom. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2020. S. 154.
  28. ↑ List je dostupný online v anglickom preklade.
  29. ↑ The Protocol Agreement of the Vatican and Archbishop Lefebvre [online]. EWTN Global Catholic Television Network, [cit. 2022-09-10]. Dostupné online.
  30. ↑ a b c d e NEMETH, Charles P. The Case of Archbishop Marcel Lefebvre. Kansas City : Angelus Press, 1994. ISBN 0-935952-50-0.
  31. ↑ Decree of Excomunication of Archbishop Lefebvre [online]. EWTN Global Catholic Television Network, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  32. ↑ a b IOANNES PAULUS II., PP. Ecclesia Dei. 2. júl 1988. Dostupné online [cit. 9. 9. 2022]
  33. ↑ a b Porov. LICHNER, Miloš; VITTEK, Juraj; ZLATOHLÁVKOVÁ, Jana. Fundamenty 114. Tridentská omša [online]. TV LUX, 2020-01-15, [cit. 2024-05-28]. S. 10:00+. Dostupné online.
  34. ↑ A Canonical Study of the 1988 Consecrations (3) [online]. District of the USA, 2014-01-29, [cit. 2022-09-10]. Dostupné online. Archivované 2022-09-10 z originálu.
  35. ↑ KNĚZSKÉ BRATRSTVÍ SVATÉHO PIA X. In: OPATRNÝ, Aleš; SIROVÁTKOVÁ, Alžběta; BLEY, S. Malý slovník sekt: sekty a nová náboženská hnutí v kontextu tradičních církví. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1998. ISBN 80-7192-246-3. S. 58 – 59.
  36. ↑ a b c SARKA, Róbert. Cúvajúca reforma v Katolíckej cirkvi. Rozmer, 2014, roč. 17, čís. 2, s. 21 – 25. ISSN 1335-2660.
  37. ↑ a b c d e f g h i j k l m n SCHMIDINGER, Thomas. Profiting from Crisis? Catholic Traditionalism during the COVID-19 Pandemic. Interdisciplinary Journal for Religion and Transformation in Contemporary Society (Leiden: Brill, Schöningh), 2022, roč. 8, čís. 2, s. 466 – 486. ISSN 2364-2807.
  38. ↑ a b c d e f g h i WEITZMAN, Mark. “Artisans … for Antichrist”: Jews, Radical Catholic Traditionalists, and the Extreme Right. In: Global Antisemitism: A Crisis of Modernity ed Charles Asher Small. Leiden : Brill, Nijhoff, 2013. ISBN 978-90-04-26556-1. S. 265 – 281.
  39. ↑ a b GAZDA, Imrich. Pápež prijal hlavu lefèbvristov. Skončia ako Opus Dei? (Vatikánska sedma) [online]. Postoj, [cit. 2022-09-08]. Dostupné online.
  40. ↑ Nr. 12. FRANCISCUS, PP. Misericordia et misera. Dostupné online (la); Dostupné online (sk). [cit. 9. 9. 2022]
  41. ↑ Audience u papeže Františka a dekret potvrzující používání liturických knih 1962 [online]. Kněžské bratrstvo sv. Petra, [cit. 2022-09-09]. Dostupné online.
  42. ↑ Porov. art. 3 § 1 Traditionis custodes. Dostupné online (lat.), Doskupné online (sk). [cit. 9.9.2022]
  43. ↑ a b c d e f GAUDRON, Matthias. Cirkevná jurisdikcia [online]. Kňazské bratstvo svätého Pia X. Slovensko, 2024-02-28, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  44. ↑ a b c PAGLIARANI, Davide. Tlačové vyhlásenie generálneho predstaveného FSSPX k Fiducia supplicans [online]. Kňazské bratstvo svätého Pia X. Slovensko, 2024-01-13, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  45. ↑ STEINHAUER, Eric W. „Nachkonziliarer Traditionalismus“ in der katholischen Kirche. In: Handbuch der Religionen. Ed. Michael Klöcker; Udo Tworuschka; Martin Rötting. 78. Ausgabe [Hohenwarsleben] : Westarp Science Fachverlag; Nomos, 2023. ISBN 978-3-86617-509-9. S. 1 – 16.
  46. ↑ Porov. napr. Magisterium. FSSPX. Dostupné online Archivované 2022-09-09 na Wayback Machine. [cit. 9. 9. 2022]
  47. ↑ What is the Second Vatican Council? [online]. District of the USA, 2015-04-15, [cit. 2022-09-23]. Dostupné online. Archivované 2022-09-23 z originálu.
  48. ↑ TOMEČEK, Radomír. Cirkev zasiahnutá revolúciou a stanovisko teológa [online]. blog.postoj.sk, [cit. 2022-09-23]. Dostupné online.
  49. ↑ Porov. Collégialité. FSSPX. Dostupné online Archivované 2022-09-09 na Wayback Machine. [cit. 9. 9. 2022]
  50. ↑ LICHNER, Miloš; VITTEK, Juraj; ZLATOHLÁVKOVÁ, Jana. Fundamenty 109. Koncilový dokument o liturgii [online]. TV LUX, 2019-10-23, [cit. 2024-05-28]. S. 4:30+. Dostupné online.
  51. ↑ LICHNER, Miloš; VITTEK, Juraj; ZLATOHLÁVKOVÁ, Jana. Fundamenty 110. Obnova liturgie [online]. TV LUX, 2019-11-06, [cit. 2024-05-28]. S. 35:00+. Dostupné online.
  52. ↑ Francúzsko rozpustilo katolícke hnutie Civitas, chcelo vojnu proti republike [online]. HNonline.sk, 2023-10-04, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  53. ↑ RITOMSKÝ, Matúš. gloria.tv - konspiratori.sk [online]. konspiratori.sk, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  54. ↑ HARDOŠ, Pavol. christianitas.sk [online]. konspiratori.sk, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  55. ↑ VOGT, Markus. "Einmischung" : Programmatik und Empfindlichkeiten im Grenzbereich von Politik und Kirche. Münchner Theologische Zeitung, 2009, roč. 60, čís. 3, s. 284. ISSN 0580-1400.
  56. ↑ a b STEINHAUER, Eric W. Katholischer Traditionalismus und Demokratie in Deutschland: Anmerkungen zu einer frommen Grundrechtekritik. In: Jahrbuch Extremismus & Demokratie. Ed. Uwe Backes; Eckhard Jesse. Baden-Baden : Nomos, 2002. ISBN 978-3-7890-8254-2. S. 120 – 133.
  57. ↑ Responding to growing protests, the Vatican firmly distanced itself from a prelate who denied the Holocaust [online]. AP Archive, 2015-07-24, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  58. ↑ a b c d WETZEL, Juliane. Priesterbruderschaft Pius X. In: Handbuch des Antisemitismus. Ed. Wolfgang Benz et al.. Bd. Band 5. Organisationen, Institutionen, Bewegungen. Berlin, Boston : De Gruyter Saur, 2012. ISBN 978-3-598-24078-2. S. 500 – 502.
  59. ↑ GAZDA, Imrich. Zrušenie exkomunikácie lefébvristických biskupov. Nové horizonty: časopis pre teológiu, kultúru a spoločnosť, 2009, roč. 3, čís. 1, s. 46. ISSN 1337-6535.
  60. ↑ MORDEL, Štefan. Druhý vatikánsky koncil - stále aktuálny a nenaplnený. Duchovný pastier: revue pre teológiu a duchovný život, 2011, roč. 92, čís. 8, s. 481. ISSN 0139-861X.
  61. ↑ Scomunicato il vescovo negazionista monsignor Williamson [online]. ilGiornale.it, 2015-03-20, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  62. ↑ GAZDA, Imrich. Hlava lefébristov: Židia sú nepriatelia cirkvi. Hovorca Svätej stolice: Je to neprijateľné tvrdenie [online]. Postoj, [cit. 2022-09-09]. Dostupné online.
  63. ↑ V rámci Spoločnosti svätého Pia X. údajne dochádzalo k sexuálnemu, psychickému a fyzickému násiliu, tvrdí švajčiarsky denník Le Temps [online]. Denník Štandard, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  64. ↑ GAZDA, Imrich. Škandály u lefèbvristov / Švajčiarske noviny píšu o zneužívaní v prostredí Kňazského bratstva sv. Pia X [online]. Postoj, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
  65. ↑ a b Districts and Autonomous Houses [online]. General House, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online. Archivované 2022-09-07 z originálu.
  66. ↑ The Brothers of the Society of St. Pius X [online]. General House, 2014-10-13, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online. Archivované 2022-09-07 z originálu.
  67. ↑ Oblátky [online]. FSSP, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online.
  68. ↑ Bratstvo sv. Pia X. si zvolilo nového generálneho predstaveného [online]. Vatican News, 2018-07-13, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online.
  69. ↑ District of Austria [online]. FSSPX, 2015-05-12, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online. Archivované 2022-09-07 z originálu.
  70. ↑ Kaplnky [Kňazského Bratstva Svätého Pia X.] [online]. FSSPX, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online.
  71. ↑ Požehnanie J.E. biskupa Bernarda Fellay misii Bratstva Sv. Pia X. na Slovensku [online]. Kňazské bratstvo svätého Pia X. Slovensko, 2022-10-05, [cit. 2024-05-24]. Dostupné online.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kňazské_bratstvo_svätého_Pia_X.&oldid=7859686“