Dozerať a trestať
Dozerať a trestať (franc. Surveiller et punir: Naissance de la prison) je kniha francúzskeho filozofa, historika, spisovateľa, politického aktivistu a literárneho kritika Michela Paula Foucaulta. Kniha bola prvýkrát publikovaná v roku 1975 ako esejistické dielo zamerané na sociálnu a teoretickú transfomáciu väzenia a penológie. Dielo primárne zachytáva prerod francúzkseho trestného systému od predrevolučného Francúzska až po 20. storočie.
Obsah[upraviť | upraviť zdroj]
Dozerať a trestať je prvou Foucaultovou knihou, v ktorej využíva geneaologický prístup, kým v predošlých dielach (Šialenstvo a nerozum, Archeológia lekárskeho vnímania, Archeológia vedenia) využíval metódu archeológie.
Kniha je rozdelená do štyroch samostatných častí:
Mučenie[upraviť | upraviť zdroj]
V prvej časti Foucault porovnáva verejnú popravu vykonanú v roku 1757 s pravidlami väzenia z roku 1837 a poskytuje vysvetlenie radikálnej transformácie systému a motívov trestu v relatívne krátkom časovom období[1]:33-36. Verejné fyzické tresty mali podľa Foucaulta nasledujúci účel:
- Zmeniť utajené na verejné (keďže samotné vyšetrovanie, ktorého súčasťou bolo mučenie zločincov, prebiehalo v tajnosti)[1]:70-71
- Získať priznanie (keďže len priznanie znamenalo plnú vinu)[1]:81
- Vykonať pomstu vládcu na tele odsúdeného[1]:86
Vo Foucaultovom vnímaní bol zákon predĺženou rukou vládcu a jeho tela, a teda aj trest musel byť vykonaný na tele odsúdeného. Tieto metódy trestu však prinášali aj nežiadané dôsledky, menovite:
- Súcit a sympatie k zločincovi od davu prítomného na poprave[1]:39
- Posun vnímania viny od zločinca ku katovi[1]:39
- Vznik konfliktu medzi davom a vládcom. Pri popravách často nastávali násilné protesty v prospech odsúdeného (a teda proti vládcovi)[1]:39
Pre Foucaulta nie je cieľom transformácie od verejných popráv k väzeniam humanitárnejšia metóda trestania, ale zmena v ovládaní spoločnosti.[1]:49
Trestanie[upraviť | upraviť zdroj]
Posun od týchto násilných a verejných trestov nenastal okamžite, išlo o rýchlu, aj keď postupnú zmenu. Pre Foucaulta nie je cieľom tejto transformácie humanitárnejšia metóda trestania, ale zmena v ovládaní spoločnosti.[1]:156 Hlavným problémom starých metód teda nebola ich brutalita, ale ich sústredenie v moci panovníka a nedostatok všeobecnosti. Väzenia ponúkli miernejšie a všeobecnejšie tresty, ktoré vyhovovali novej technológii a ontológii vyvinutým v 18-tom storočí. Podľa Foucaulta ide o technológiu disciplíny a ontológiu človeka ako stroja.
Disciplína[upraviť | upraviť zdroj]
Tento nový typ spoločnosti, disciplinárna spoločnosť využíva tri kľúčové spôsoby ovládania: hierarchický dohľad, normalizačnú sankciu a skúšku.[1]:245, 254, 262 Ideálnym modelom pre disciplinárnu spoločnosť je podľa Foucaulta panoptikon. Ide o návrh väzenskej budovy od anglického filozofa Jeremyho Benthama.[1]:281 V panoptikone by boli väzni v samostatných celách oddelených stenami. V strede tejto okrúhlej stavby by bola strážna veža, do ktorej väzni nevidia. Neistota, či je väzeň pozorovaný je podľa Foucaulta kľúčová pre internalizáciu disciplíny a vytvorenia tzv. “poslušného tela”.[1]:199 Tieto princípy sa nevyužívajú len vo väzení, ale aj v iných priestoroch disciplinárnej spoločnosti - školách, nemocniciach či armáde.
Väzenie[upraviť | upraviť zdroj]
V tejto časti sa Foucault zamýšľa nad väzením ako takým a nad spôsobom, akým je väzenie začlenené do našej spoločnosti. Vzhľadom na vývoj opísaný v predošlých častiach nie je podľa neho možné zbaviť sa väzení, iba ich reformovať. Tieto reformy zásadne vedú k zlyhaniam a ďalším reformám. Medzi inými Foucault popisuje vedľajší účinok tvorby delikventov - pokiaľ “menšie” prečiny už nie sú tolerované a jedinec je začlenený do väzenského systému, nezáleží viac na jeho pôvodnom zločine a stáva sa delikventom.[1]:389 Na koniec Foucault poznamenáva, že dokončenie tohto väzenského systému možno datovať na 22. januára 1840, kedy bola otvorená polepšovňa v Mettray, ktorá bola preňho dokonalým príkladom disciplinárneho modelu, a v knihe sa jej venuje do detailu.[1]:405
Kritika[upraviť | upraviť zdroj]
Foucaultovo dielo je často kritizované pre niečo, čo kritici nazývajú chronická obskurnosť. Tú možno často nájsť v jazyku a vyjadrovaní, ktoré autor používa či v nadmernom počte kontrastov a paradoxov. Foucaultove diskurzi a komplexné vetné skladby sú miesta, v ktorých sa čitateľ ľahko stane “lapeným”. Nie je jasné, či ide o zámer autora zdôrazniť odkaz diela alebo, podobne ako u väčšiny francúzskych autorov, mal Foucault záľubu pre lingvisitcké vtipy.[2]
Iné typy kritík pramenia z Foucaultovho prístupu k opisovaniu väzenia. Foucalut sa údajne viac zameriava na diskurs “väzenia” než na konkrétnu prax. Fred Alford napísal:
"Foucault si pomýlil myšlienku väzenia, aká sa odráža v diskurze kriminológov, so svojou praxou. Presnejšie povedané, Foucault prezentuje utopické ideály väzenských reformátorov z 18. storočia, z ktorých väčšina nebola nikdy realizovaná, ako keby boli skutočnými reformy osemnásteho a devätnásteho storočia. Vidno to aj na obrázkoch v Dohliadať a trestať, z ktorých mnohé sú kresbami ideálnych väzníc, ktoré neboli nikdy postavené. Jedna fotografia je z panoptikálnych väzenských budov v Stateville, ale evidentne ide o starú fotografiu, na ktorej nie sú viditeľní žiadni väzni. Ani prikrývky, ani lepenka, ktorá dnes obklopuje cely."
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
Slovenské preklady[upraviť | upraviť zdroj]
- FOUCAULT, Michel. Dozerať a trestať : zrod väzenia. Preklad Michel Marcelli. 1. vyd. Bratislava : Kalligram, 2000. 310 s. ISBN 80-7149-329-5.
- FOUCAULT, Michel. Dozerať a trestať : zrod väzenia. Preklad Michel Marcelli. 2. vyd. Bratislava : Kalligram, 2004. 310 s. ISBN 80-7149-663-4.