Preskočiť na obsah

Americká revolúcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Americká revolúcia
Výbor piatich, ktorý 28. júna 1776 predkladá svoj návrh Deklarácie nezávislosti Druhému kontinentálnemu kongresu vo Philadelphii zobrazený na portréte Johna Trumbulla z roku 1818 s názvom Deklarácia nezávislosti
Výbor piatich, ktorý 28. júna 1776 predkladá svoj návrh Deklarácie nezávislosti Druhému kontinentálnemu kongresu vo Philadelphii zobrazený na portréte Johna Trumbulla z roku 1818 s názvom Deklarácia nezávislosti
Dátum1765 – 1783
MiestoTrinásť kolónií
(1765 – 1775)
Spojené kolónie
(1775 – 1781)
Spojené štáty
(1781 – 1783)

Americká revolúcia bola povstaním a politickým hnutím v trinástich kolóniách, ktoré vyvrcholilo, keď kolonisti začali napokon úspešnú vojnu za nezávislosť proti Veľkej Británii. Vodcovia americkej revolúcie boli koloniálni separatistickí vodcovia, ktorí sa pôvodne usilovali o väčšiu autonómiu v rámci britského politického systému ako britskí poddaní, ale neskôr sa zjednotili na podporu revolučnej vojny, ktorá úspešne ukončila britskú koloniálnu vládu nad kolóniami, nastolila ich nezávislosť a viedla k vzniku Spojených štátov amerických.

Nespokojnosť s koloniálnou vládou sa začala krátko po porážke Francúzska vo francúzskej a indiánskej vojne. Hoci kolónie vo vojne bojovali a podporovali ju, parlament zaviedol nové dane na kompenzáciu vojnových nákladov a odovzdal kontrolu nad západnými územiami kolónií britským úradníkom v Montreale. Zástupcovia viacerých kolónií zvolali kongres Kolkového zákona, aby formulovali svoju požiadavku. V jeho „Deklarácii práv a sťažností“ sa tvrdilo, že zdanenie bez zastúpenia porušuje ich práva ako Angličanov.

V roku 1767 sa napätie opäť vystupňovalo po tom, čo britský parlament schválil Townshendove zákony, skupinu nových daní a nariadení uvalených na trinásť kolónií. V snahe potlačiť rastúce povstanie v kolóniách, ktoré bolo obzvlášť silné v kolónii Massachusettský záliv, kráľ Juraj III. vyslal do Bostonu vojsko. Miestna roztržka vyústila 5. marca 1770 do masakry v Bostone, pri ktorej vojaci zabili protestujúcich.

Trinásť kolónií reagovalo asertívne. V roku 1772 demonštranti proti daniam na Rhode Islande zničili colný škuner Gaspee kráľovského námorníctva. Počas Bostonského pitia čaju 16. decembra 1773 sa aktivisti prezliekli za Indiánov a vysypali do bostonského prístavu 340 debien s čajom, ktorý patril britskej Východoindickej spoločnosti a mal hodnotu 9 659 libier. Londýn reagoval rázne, uzavrel bostonský prístav a prijal sériu trestných zákonov, ktoré v skutočnosti ukončili samosprávu v Massachusetts. Koncom roka 1774 vyslalo 12 z trinástich kolónií (Georgia sa pripojila v roku 1775) delegátov na prvý kontinentálny kongres, ktorý sa zišiel v Carpenters' Hall vo Philadelphii. Začal koordinovať odpor patriotov, ktorý spočiatku organizovali miestne milície v kolóniách, ktoré získali vojenské skúsenosti vo francúzskej a indiánskej vojne a začali presadzovať práva na samosprávu a obranu.

V roku 1775 vyhlásil kráľ kolóniu Massachusettského zálivu za štát otvoreného vzdoru a vzbury. Druhý kontinentálny kongres, ktorý sa zišiel v dnešnej Independence Hall vo Philadelphii, reagoval 14. júna 1775 povolením na vytvorenie kontinentálnej armády a vymenovaním Georgea Washingtona za jej vrchného veliteľa. Boje sa začali dva mesiace predtým, v apríli 1775, keď sa Briti pokúsili zmocniť zbraní domobrany, ale v bitkách pri Lexingtone a Concorde narazili na odpor. Kontinentálna armáda vyhnala Britov z Bostonu a ponechala patriotom kontrolu nad jednotlivými kolóniami.

V júli 1776 sa druhý kontinentálny kongres ujal riadenia nového štátu. Odsúdil kráľa Juraja III. ako tyrana, ktorý pošliapal práva kolonistov ako Angličanov, 2. júla prijal Leeho rezolúciu o národnej nezávislosti a 4. júla 1776 prijal Deklaráciu nezávislosti, ktorá stelesňovala politické filozofie liberalizmu a republikanizmu, odmietala monarchiu a aristokraciu a slávne hlásala, že „všetci ľudia sú si rovní“.

Boje pokračovali päť rokov, ktoré sú dnes známe ako vojna za nezávislosť alebo revolučná vojna. Počas tohto obdobia sa Francúzsko stalo spojencom Spojených štátov.

Rozhodujúce víťazstvo prišlo na jeseň 1781, keď spojené americké a francúzske vojská zajali celú britskú armádu pri obliehaní Yorktownu. Táto porážka viedla k zrúteniu kontroly kráľa Juraja nad parlamentom, pričom väčšina bola teraz za ukončenie vojny za amerických podmienok. Dňa 3. septembra 1783 Briti podpísali Parížsky mier, ktorým Spojeným štátom odovzdali takmer celé územie na východ od rieky Mississippi a na juh od Veľkých jazier. Približne 60 000 lojalistov sa vysťahovalo na iné britské územia v Kanade a na iné miesta, ale veľká väčšina zostala v Spojených štátoch.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

1651 – 1763: Počiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Merkantilizmus
Pozri aj: Vojna o rakúske dedičstvo

Anglická vláda od začiatku anglickej kolonizácie Ameriky uplatňovala politiku merkantilizmu, ktorá bola v súlade s hospodárskou politikou ostatných európskych koloniálnych mocností tej doby. V rámci tohto systému dúfala, že sa jej podarí zvýšiť hospodársku a politickú moc Anglicka obmedzením dovozu, podporou vývozu, reguláciou obchodu, získaním prístupu k novým prírodným zdrojom a akumuláciou nových drahých kovov ako peňažných rezerv. Merkantilistická politika bola charakteristickým znakom viacerých anglických kolónií v Amerike od ich vzniku. Pôvodná listina Virginskej spoločnosti z roku 1606 regulovala obchod v oblasti, z ktorej sa neskôr stala kolónia Virgínia. Vo všeobecnosti bol zakázaný vývoz surovín do cudzích krajín, nedoporučoval sa dovoz zahraničného tovaru a kabotáž bola obmedzená na anglické lode. Tieto nariadenia presadzovalo kráľovské námorníctvo.

Po víťazstve parlamentaristov v anglickej občianskej vojne boli prijaté prvé merkantilistické zákony. V roku 1651 prijal parlament prvý z navigačných zákonov, ktorých cieľom bolo zlepšiť obchodné vzťahy Anglicka s jeho kolóniami a zároveň riešiť dominanciu Nizozemska v transatlantickom obchode v tom čase. To viedlo k vypuknutiu vojny s Nizozemskom v nasledujúcom roku.[1][2] Po reštaurácii bol zákon z roku 1651 zrušený, ale kavaliersky parlament prijal sériu ešte reštriktívnejších navigačných zákonov. Koloniálne reakcie na tieto opatrenia boli rôzne. Zákony zakazovali vývoz tabaku a iných surovín na neanglické územia, čo mnohým plantážnikom zabránilo získať vyššie ceny za svoj tovar. Okrem toho sa obchodníkom obmedzil dovoz určitého tovaru a materiálov z iných krajín, čo poškodilo zisky. Tieto faktory viedli k pašovaniu medzi koloniálnymi obchodníkmi, najmä po prijatí zákona o melase. Na druhej strane, niektorí obchodníci a miestne priemyselné odvetvia profitovali z obmedzenia zahraničnej konkurencie. Obmedzenia týkajúce sa lodí postavených v zahraničí tiež výrazne prospeli koloniálnemu lodiarskemu priemyslu, najmä kolóniám Nového Anglicka. Niektorí tvrdia, že hospodársky dosah na kolonistov bol minimálny,[3][4] ale politické trenice, ktoré zákony vyvolali, boli vážnejšie, keďže obchodníci, ktorých sa to bezprostredne týkalo, boli aj politicky najaktívnejší.[5]

Východná časť Severnej Ameriky v roku 1775, vrátane provincie Quebec, trinástich kolónií na atlantickom pobreží a indiánskej rezervácie definovanej kráľovskou proklamáciou z roku 1763. Hranica medzi červenou a ružovou oblasťou predstavuje líniu proklamácie z roku 1763 a oranžová oblasť predstavuje španielske koloniálne nároky.

Vojna kráľa Filipa prebiehala v rokoch 1675 až 1678 medzi kolóniami Nového Anglicka a niekoľkými domorodými kmeňmi. Bola vedená bez vojenskej pomoci Anglicka, čím prispela k rozvoju jedinečnej americkej identity oddelenej od identity Britov.[6] Tento vývoj urýchlilo aj opätovné dosadenie kráľa Karola II. na anglický trón. Nové Anglicko malo silné puritánske dedičstvo a podporovalo parlamentnú vládu Spoločenstva, ktorá bola zodpovedná za popravu jeho otca Karola I. Massachusetts neuznalo legitímnosť vlády Karola II. viac ako rok po jeho nástupe. Karol II. sa tak v 80. rokoch 17. storočia odhodlal dostať kolónie Nového Anglicka pod centralizovanejšiu správu a priamu anglickú kontrolu.[7] Novoanglickí kolonisti sa proti jeho snahám ostro postavili a Koruna v reakcii na to zrušila ich koloniálne listiny.[8] Karolov nástupca Jakub II. zavŕšil tieto snahy v roku 1686 vytvorením konsolidovaného domínia Nové Anglicko, ktoré zahŕňalo aj predtým samostatné kolónie New York a New Jersey. Edmund Andros bol vymenovaný za kráľovského guvernéra a poverený riadením nového domínia pod jeho priamou vládou. Koloniálne zhromaždenia a mestské schôdze boli obmedzené, boli zavedené nové dane a práva boli obmedzené. Vláda domínia vyvolala v celom Novom Anglicku trpkú nevôľu; presadzovanie nepopulárnych zákonov o plavbe a obmedzovanie miestnej demokracie kolonistov veľmi rozhnevalo.[9]

Obyvateľov Nového Anglicka však povzbudila zmena vlády v Anglicku, keď kráľ Jakub II. fakticky abdikoval, a 18. apríla 1689 populistické povstanie v Bostone zvrhlo vládu domínia.[10][11] Koloniálne vlády si po povstaní opäť upevnili svoju kontrolu. Noví panovníci Viliam a Mária udelili jednotlivým kolóniám Nového Anglicka nové listiny a obnovila sa miestna demokratická samospráva. Nasledujúce vlády Koruny sa nepokúšali obnoviť domínium.[12][13]

Nové hranice vytýčené kráľovskou proklamáciou z roku 1763

Nasledujúce britské vlády však pokračovali v snahe zdaňovať niektoré tovary a prijali zákony regulujúce obchod s vlnou,[14] klobúkmi[15] a melasou.[16] Zákon o melase z roku 1733 bol pre kolonistov obzvlášť nepríjemný, keďže významná časť koloniálneho obchodu sa spoliehala na melasu. Dane vážne poškodili hospodárstvo Nového Anglicka a viedli k nárastu pašovania, podplácania a zastrašovania colníkov.[17] Koloniálne vojny vedené v Amerike boli tiež zdrojom značného napätia. Napríklad koloniálne vojská Nového Anglicka počas vojny kráľa Juraja v roku 1745 dobyli pevnosť Louisbourg v Akádii, ale britská vláda ju potom v roku 1748 odstúpila späť Francúzsku výmenou za Čennai v ďalekej Indii, ktorú Briti stratili v roku 1746. Kolonistom Nového Anglicka sa nepáčili straty na životoch, ako aj úsilie a výdavky spojené s dobytím pevnosti, len aby ju vrátili svojmu niekdajšiemu nepriateľovi, ktorý pre nich zostal hrozbou aj po vojne.[18]

Niektorí autori začínajú svoje dejiny americkej revolúcie víťazstvom britskej koalície v sedemročnej vojne v roku 1763 a vnímajú francúzsku a indiánsku vojnu, akoby to bolo americké divadlo sedemročnej vojny. Lawrence Henry Gipson píše:

Možno povedať, že americká revolúcia bola dôsledkom anglo-francúzskeho konfliktu v Novom svete, ktorý prebiehal v rokoch 1754 až 1763.[19]

Kráľovská proklamácia z roku 1763 upravila hranice územia západne od novobritského Quebecu a západne od línie vedúcej po hrebeni pohoria Allegheny, čím sa z neho stalo domorodé územie, ktoré bolo na dva roky zakázané osídliť kolóniami. Kolonisti protestovali a hraničná čiara bola upravená sériou zmlúv s domorodými kmeňmi. V roku 1768 Irokézovia súhlasili so zmluvou z Fort Stanwix a Čerokíji súhlasili so zmluvou Hard Labour, po ktorej v roku 1770 nasledovala zmluva z Lochaberu. Tieto zmluvy otvorili väčšinu územia dnešného Kentucky a Západnej Virgínie pre koloniálne osídlenie. Nová mapa bola zostavená na základe zmluvy z Fort Stanwix, ktorá posunula hranicu oveľa ďalej na západ.[20]

1764 – 1766: Vyrubené a zrušené dane[upraviť | upraviť zdroj]

Oznámenie o kolkovom zákone z roku 1765 v koloniálnych novinách

V roku 1764 parlament prijal zákon o cukre, ktorý znížil existujúce clá na cukor a melasu, ale stanovil prísnejšie opatrenia na ich vymáhanie a vyrubenie. V tom istom roku premiér George Grenville navrhol priame dane pre kolónie na zvýšenie príjmov, ale odložil prijatie opatrení, aby zistil, či kolónie samy navrhnú nejaký spôsob zvýšenia príjmov.[21]

Grenville v roku 1762 tvrdil, že všetky príjmy colníc v Amerike dosahujú ročne tisíc alebo dvetisíc libier šterlingov a že anglická štátna pokladnica platí ročne sedem až osemtisíc libier za výrub.[22] Adam Smith v knihe Bohatstvo národov napísal, že parlament „doteraz nikdy nepožadoval od nich [amerických kolónií] nič, čo by sa aspoň približovalo spravodlivému pomeru k tomu, čo platili ich poddaní na domácej pôde“.[22] Benjamin Franklin neskôr v roku 1766 v parlamente dosvedčil opak a oznámil, že Američania už vo veľkej miere prispievali na obranu impéria. Tvrdil, že miestne koloniálne vlády len v samotnej francúzskej a indiánskej vojne zhromaždili, vystrojili a zaplatili 25 000 vojakov na boj proti Francúzsku - toľko, koľko ich vyslala samotná Británia - a minuli na to mnoho miliónov z americkej pokladnice.[23][24]

Briti však reagovali na úplne iný problém: po skončení nedávnej vojny sa Koruna musela vysporiadať s približne 1 500 dôstojníkmi britskej armády s dobrými politickými konexiami. Bolo prijaté rozhodnutie ponechať ich v aktívnej službe s plným platom, avšak oni - a ich velitelia - museli byť tiež niekde umiestnení. Umiestnenie stálej armády vo Veľkej Británii v čase mieru bolo politicky neprijateľné, preto sa rozhodli umiestniť ich v Amerike a nechať ich Američanov platiť prostredníctvom novej dane. Vojaci však nemali žiadne vojenské poslanie; neboli tam na obranu kolónií, pretože kolónie neboli aktuálne ohrozené.[25]

V marci 1765 parlament schválil Kolkový zákon, ktorý po prvýkrát uvalil na kolónie priame dane. Všetky úradné dokumenty, noviny, almanachy a brožúry museli byť označené kolkami - dokonca aj balíčky hracích kariet. Kolonisti nenamietali, že dane sú vysoké; v skutočnosti boli nízke.[pozn. 1][26] Namietali proti nedostatočnému zastúpeniu v parlamente, čo im nedávalo možnosť vyjadriť sa k právnym predpisom, ktoré sa ich týkali, ako napríklad dane, čím sa porušovala nepísaná anglická ústava. Táto nespokojnosť bola zhrnutá do hesla „Žiadne zdanenie bez zastúpenia“, ktoré sa objavovalo v pamfletoch, úvodníkoch a prejavoch. Krátko po prijatí Kokového zákona sa sformovali Synovia slobody a začali využívať verejné demonštrácie, bojkoty a hrozby násilím, aby zabezpečili, že britské daňové zákony sa stanú nevykonateľnými. V Bostone Synovia slobody spálili záznamy viceadmiralitného súdu a vyrabovali dom predsedu najvyššieho súdu Thomasa Hutchinsona. Niekoľko zákonodarných zborov vyzvalo na jednotný postup a deväť kolónií vyslalo v októbri delegátov na kongres o Kokovom zákone v New Yorku. Umiernení na čele s Johnom Dickinsonom vypracovali Deklaráciu práv a sťažností, v ktorej uviedli, že kolonisti sú si rovní so všetkými ostatnými britskými občanmi a že dane prijaté bez zastúpenia porušujú ich práva ako Angličanov, a Kongres zdôraznil ich odhodlanie tým, že zorganizoval bojkot dovozu všetkého britského tovaru.[27] Americkí hovorcovia, ako napríklad Samuel Adams, James Otis, John Hancock, John Dickinson, Thomas Paine a mnohí ďalší, rozšírili argumenty, odmietli aristokraciu a hlásali „republikanizmus“ ako politickú filozofiu, ktorá najlepšie vyhovuje americkým podmienkam.[28][29]

Parlament vo Westminsteri sa považoval za najvyšší zákonodarný orgán v celom impériu, a preto bol oprávnený uložiť akúkoľvek daň bez súhlasu kolónií alebo dokonca bez konzultácie s nimi. Tvrdili, že kolónie sú právne britské inštitúcie podriadené britskému parlamentu, a poukazovali na mnohé prípady, keď parlament v minulosti vydal zákony, ktoré boli pre kolónie záväzné.[30] Parlament trval na tom, že kolonisti majú v skutočnosti „virtuálne zastúpenie“, tak ako väčšina Britov, keďže len malá menšina britského obyvateľstva mala právo voliť zástupcov do parlamentu.[31] Američania, ako napríklad James Otis, však tvrdili, že v parlamente nie je nikto, kto by bol zodpovedný konkrétne za niektorý z koloniálnych volebných obvodov, takže ich v parlamente „virtuálne nezastupuje“ vôbec nikto.[32]

V júli 1765 sa dostala k moci Rockinghamova vláda a parlament rokoval o tom, či má zrušiť kolkovú daň alebo poslať armádu, aby ju vymáhala. Benjamin Franklin predstúpil pred nich, aby predniesol argumenty za zrušenie, pričom vysvetlil, že kolónie vynaložili veľké množstvo pracovných síl, peňazí a krvi na obranu impéria v sérii vojen proti Francúzom a domorodému obyvateľstvu a že ďalšie dane na zaplatenie týchto vojen sú nespravodlivé a môžu vyvolať povstanie. Parlament súhlasil a 21. februára 1766 daň zrušil, ale v deklaratívnom zákone z marca 1766 trval na tom, že si ponecháva plnú právomoc vydávať zákony pre kolónie „vo všetkých prípadoch“.[33][34] Zrušenie dane napriek tomu vyvolalo v kolóniách rozsiahle oslavy.

1767 – 1773: Townshendove zákony a zákon o čaji[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Bostonské pitie čaju

V roku 1767 britský parlament prijal Townshendove zákony, ktoré zaviedli clá na niekoľko základných tovarov vrátane papiera, skla a čaju, a zriadil v Bostone colnú radu, ktorá mala prísnejšie vykonávať obchodné predpisy. Cieľom parlamentu nebolo ani tak vyberať príjmy, ale presadiť svoju najvyššiu moc nad kolóniami bez ohľadu na nedostatočné zastúpenie. Nové dane boli zavedené na základe presvedčenia, že Američania majú námietky len proti vnútorným daniam, a nie proti vonkajším daniam, ako sú clá. John Dickinson však vo svojom široko čítanom pamflete Letters from a Farmer in Pennsylvania (Listy farmára z Pensylvánie) namietal proti ústavnosti zákonov, pretože ich cieľom bolo zvýšiť príjmy, a nie regulovať obchod.[35] Kolonisti na dane reagovali organizovaním nových bojkotov britského tovaru. Tieto bojkoty však boli menej účinné, keďže tovar zdanený Townshendovými zákonmi sa široko používal.

Vo februári 1768 vydalo zhromaždenie kolónie Massachusettského zálivu okružný list ostatným kolóniám, v ktorom ich vyzvalo na koordináciu odporu. Guvernér zhromaždenie rozpustil, keď zhromaždenie odmietlo list zrušiť. Medzitým v júni 1768 vypukli v Bostone nepokoje v súvislosti so zabavením šalupy Liberty, ktorú vlastnil John Hancock, pre údajné pašovanie. Colníci boli nútení utiecť, čo podnietilo Britov, aby do Bostonu vyslali vojsko. Na zhromaždení bostonského mesta sa vyhlásilo, že parlamentné zákony sa nemajú dodržiavať, a vyzvalo sa na zvolanie konventu. Konvent sa zišiel, ale pred svojím rozpustením vyjadril len mierny protest. V januári 1769 parlament reagoval na nepokoje opätovnou aktiváciou zákona o vlastizrade z roku 1543, podľa ktorého mali byť poddaní mimo kráľovstva súdení za vlastizradu v Anglicku. Guvernér štátu Massachusetts dostal pokyn zhromaždiť dôkazy o uvedenej zrade a táto hrozba vyvolala všeobecné pobúrenie, hoci sa neuskutočnila.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Lord North tvrdil, že Angličania platili na daniach v priemere 25 šilingov ročne, zatiaľ čo Američania len šesť pencí.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ PESTANA, Carla Gardina. The English Atlantic in an Age of Revolution, 1640-1661. [s.l.] : Harvard University Press, 2009-06-30. Google-Books-ID: HawuvzHgT_QC. Dostupné online. ISBN 978-0-674-04207-0. S. 120. (po anglicky)
  2. ↑ PURVIS, Thomas L.. A Dictionary of American History. [s.l.] : Wiley, 1997-05-05. Dostupné online. ISBN 978-1-57718-099-9. S. 278. (po anglicky)
  3. ↑ WHAPLES, Robert. Where Is There Consensus Among American Economic Historians? The Results of a Survey on Forty Propositions. The Journal of Economic History, 1995, roč. 55, čís. 1, s. 139–154. Dostupné online [cit. 2024-06-08]. ISSN 0022-0507.
  4. ↑ PARKER, Lee D.; GRAVES, Finley O.. Methodology and Method in History (RLE Accounting): A Bibliography. [s.l.] : Routledge, 2013-12-04. Google-Books-ID: fVJJAgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-317-97403-1. (po anglicky)
  5. ↑ WALTON, Gary M.. The New Economic History and the Burdens of the Navigation Acts. Economic History Review, 1971, roč. 24, čís. 4, s. 533–542. Dostupné online [cit. 2024-06-08].
  6. ↑ LEPORE, Jill. The Name of War: King Philip's War and the Origins of American Identity. New York, NY : Vintage, 1999-04-27. Dostupné online. ISBN 978-0-375-70262-4. S. 5-7. (English)
  7. ↑ NETTELS, Curtis P.. THE ROOTS OF AMERICAN CIVILIZATION,. [s.l.] : Appleton-Century-Crofts, 1938-01-01. (First Edition.) Dostupné online. S. 297. (English)
  8. ↑ LOVEJOY, David S.. The Glorious Revolution in America. [s.l.] : Wesleyan University Press, 1987. Google-Books-ID: Da4QrWDnRXUC. Dostupné online. ISBN 978-0-8195-6177-0. (po anglicky)
  9. ↑ BARNES, Viola Florence. The Dominion of New England: A Study in British Colonial Policy. [s.l.] : Yale University Press, 1923. Dostupné online. S. 169-170. (po anglicky)
  10. ↑ WEBB, Stephen Saunder. Lord Churchill's Coup: The Anglo-American Empire and the Glorious Revolution Reconsidered. [s.l.] : Syracuse University Press, 1999-01-01. Google-Books-ID: pjZ4XDlYWmsC. Dostupné online. ISBN 978-0-8156-0558-4. S. 190-191. (po anglicky)
  11. ↑ LUSTIG, Mary Lou. The Imperial Executive in America: Sir Edmund Andros, 1637-1714. [s.l.] : Fairleigh Dickinson Univ Press, 2002. Google-Books-ID: 16Wb3pcLrwoC. Dostupné online. ISBN 978-0-8386-3936-8. S. 201. (po anglicky)
  12. ↑ PALFREY, John Gorham. History of New England. [s.l.] : Little, Brown, 1864. Google-Books-ID: A70rAAAAYAAJ. Dostupné online. S. 596. (po anglicky)
  13. ↑ ADAMS, James Truslow. The founding of New England. [s.l.] : Boston [Mass.] : Atlantic Monthly Press, 1921. Dostupné online. S. 430.
  14. ↑ Chapter Three America in the British Empire [online]. web.archive.org, 2008-05-17, [cit. 2024-06-08]. Dostupné online.
  15. ↑ SAVELLE, Max. Empires to nations : expansion in America, 1713-1824. [s.l.] : Minneapolis : University of Minnesota Press, 1974. Dostupné online. ISBN 978-0-8166-0709-9. S. 93.
  16. ↑ www.coursehero.com, [cit. 2024-06-08]. Dostupné online.
  17. ↑ MILLER, John Chester. Origins of the American revolution. [s.l.] : Boston, Little, Brown and company, 1943. Dostupné online. S. 95-99.
  18. ↑ GUIZOT, François. A Popular History of France: From the Earliest Times. [s.l.] : D. Estes and C. E. Lauriat, 1879. Google-Books-ID: SBXUbkA_Y30C. Dostupné online. S. 166. (po anglicky)
  19. ↑ GIPSON, Lawrence Henry. The American Revolution as an Aftermath of the Great War for the Empire, 1754-1763: And Other Essays in American Colonial History. Second Series of Essays. [s.l.] : Institute of Research, Lehigh University, 1950. Google-Books-ID: 0X5KAAAAMAAJ. Dostupné online. S. 86-104. (po anglicky)
  20. ↑ CAMPBELL, William J.. Speculators in Empire: Iroquoia and the 1768 Treaty of Fort Stanwix. [s.l.] : University of Oklahoma Press, 2015-04-29. Google-Books-ID: J5_ACAAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-8061-4710-9. S. 118-120. (po anglicky)
  21. ↑ The Stamp Act - March 22, 1765 [online]. Revolutionary War and Beyond, [cit. 2024-06-08]. Dostupné online.
  22. ↑ a b The Loyalists of Massachusetts by James H Stark, a Project Gutenberg eBook. [online]. www.gutenberg.org, [cit. 2024-06-08]. S. 34. Dostupné online.
  23. ↑ YAZAWA, Melvin; HENRETTA, James A.; FERNLUND, Kevin J.. Documents for America's History, Volume 1: To 1877. [s.l.] : Macmillan, 2011-01-10. Google-Books-ID: h_rsacFjVCAC. Dostupné online. ISBN 978-0-312-64862-6. S. 110. (po anglicky)
  24. ↑ ISAACSON, Walter. Benjamin Franklin: An American Life. [s.l.] : Simon and Schuster, 2004-05-04. Google-Books-ID: L64OOJGaCKIC. Dostupné online. ISBN 978-0-7432-5807-4. S. 229-230. (po anglicky)
  25. ↑ SHY, John W.. Toward Lexington: The Role of the British Army in the Coming of the American Revolution. [s.l.] : Princeton University Press, 1965. Google-Books-ID: ZLztAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-608-18569-9. S. 73-78. (po anglicky)
  26. ↑ MILLER, John c. Origins of the American Revolution. [s.l.] : [s.n.], 1943. Google-Books-ID: bFWw5eV7mdgC. Dostupné online. (po anglicky)
  27. ↑ BREEN, T. H.. American Insurgents, American Patriots: The Revolution of the People. [s.l.] : Farrar, Straus and Giroux, 2010-05-11. Google-Books-ID: oxy0wIl4LeIC. Dostupné online. ISBN 978-1-4299-3260-8. S. 81-82. (po anglicky)
  28. ↑ Vol. 39, No. 2, Apr., 1982 of The William and Mary Quarterly on JSTOR [online]. www.jstor.org, [cit. 2024-06-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. ↑ CALKIN, Homer L.. Pamphlets and Public Opinion During the American Revolution. Pennsylvania Magazine of History and Biography, 1940-01-01, s. 22–42. Dostupné online [cit. 2024-06-08]. ISSN 2169-8546. (po anglicky)
  30. ↑ LECKY, William Edward Hartpole. A history of England in the eighteenth century. [s.l.] : London : Longmans, Green, 1882-90 [v.1, 1883]. Dostupné online.
  31. ↑ LECKY, William Edward Hartpole. A history of England in the eighteenth century. [s.l.] : London : Longmans, Green, 1882-90 [v.1, 1883]. Dostupné online. S. 173.
  32. ↑ FROST, Bryan-Paul; SIKKENGA, Jeffrey. History of American Political Thought. [s.l.] : Lexington Books, 2003. Google-Books-ID: w81L1qAhNjoC. Dostupné online. ISBN 978-0-7391-0624-2. S. 55-56. (po anglicky)
  33. ↑ MILLER, John C.. Origins of the American Revolution. [s.l.] : Stanford University Press, 1959. Google-Books-ID: DlmrAAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-8047-0593-6. S. 181. (po anglicky)
  34. ↑ Vol. 41, No. 4, Oct., 1984 of The William and Mary Quarterly on JSTOR [online]. www.jstor.org, [cit. 2024-06-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  35. ↑ UROFSKY, Melvin I.; FINKELMAN, Paul. A March of Liberty: A Constitutional History of the United States. [s.l.] : Oxford University Press, 2002. Google-Books-ID: IXPVxI8VOqAC. Dostupné online. ISBN 978-0-19-512637-2. S. 52. (po anglicky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku American Revolution na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Americká_revolúcia&oldid=7864623“